Hello Sweetie.

Flared VI.

13. prosince 2016 v 20:56 | Ari |  Flared
Neviem, načo to sem pridávam. Hlavne po takom čase. Ale pochytilo ma akési nutkanie. A ak pre nič iné, aspoň si to budem môcť niekedy ešte prečítať, pokiaľ nezmažem blog. Možno.

"Neviem, ako by som ti v tomto mohla pomôcť" Zasipela som. Nevedela som. Nekontaktovali sme sa, nerozprávali. Naše životy sa viac neprelínali. Nebola som si ani len istá, či si na mňa ešte po tých rokoch spomenie. Mohol ma považovať za cudzinku, za rovnakú, ako hocktorú neznámu elfku alebo človeka.
"Ver mi, nájde sa spôsob. A nemyslím si, že by náš priateľ zabúdal. Na to má priveľmi bystrý pamäť." Mykla som sebou pri slove priateľ.
Napriek tomu, ako dlho som ho nevidela a tomu, že som si bola istá, ako ma stále nenávidí, som ho chcela vidieť. Niekde v kútiku mysle som veľmi dobre vedela, ako prahnem po tom vrátiť sa späť a odprosiť ho, nech ma opäť prijme.
"Dostaneš... Dostaneš ma do Pory Eli?" Zachripela som. Bola to náročná cesta a nebola som si istá, či ju zvládnem v plnej sile. Teraz, keď aj takmer posledné zvyšky sily opustili moje telo som si bola viac než istá, že to sama nezvládnem.
"Hm, pozrieme sa, čo by sa s tým dalo spraviť." Kútikom oka som postrehla pohyb, myknutie rukou. Na stene, ktorú som pre jej žiarivú belobu takmer nerozoznávala sa objavila mapa. Jemne sa vlnila v neexistujúcom vánku. Bola to mapa sveta ľudí, nad ktorou bola rovnako veľká, takmer zrkadlová, mapa môjho sveta. V istých bodoch oboch máp boli pulzujúcou fialovou vyznačené portály, ktoré boli spojené tenkými čiarami. Bolo tak presne vidno, kam ma ktorý dostane.
Vedela som však, aj keď len z povestí môjho ľudu, že snový palác sa nachádza medzi týmito dvoma svetmi. Presnejšie medzi viacerými, no pre nás bolo možné, aj keď nezákonné, cestovať len medzi týmito dvoma.
"To nie je tak jednoduché ako si myslíš. Nemôžem ťa z môjho paláca len tak premiestniť kamkoľvek sa mi zachce. Tvoje telo je stále tam, kde si ho nechala. Jediné, čo je uväznené v paláci je tvoja myseľ a duša." Nechápavo som na neho pozrela. Na vlastné oči som videla, ako telo po tom, čo umrelo, zmizlo.
Povzdychol si.
"Dobre. Poviem ti to inak. Zatiaľ čo si tu, tvoje telo je presne tam, kde bolo, aj keď tam nie je. Bolo posunuté v realite, aby sa zhmotnilo len vtedy, ak sa doň tvoja duša vráti. V opačnom prípade sa nikdy nezhmotní. Nazvi si to trebárs medzisvet, ak ti to pomôže pochopiť to. Každopádne, objavíš sa presne tam, kde si zmizla. Aj keď pravdepodobne trošku zmrznutá." Priam som cítila, ako sa vyškiera.
Povzdychla som si.
"Ako sa mám potom dostať k portálu? Okradol si ma o všetku energiu." Napriek úsiliu, aby môj hlas znel pevne a silno sa miestnosťou ozval len slabý šepot. Povzdychla som si a mykla zápästím. Už som takmer prestávala vnímať bolesť vystreľujúcu mi do celého tela.
"Možno ti poskytnem dobrú pomoc. Ak teda, samozrejme, prijmeš dohodu, ktorú ti ponúkam. V opačnom prípade si prosím nájdi príjemnú polohu, chvíľku z večnosti v nej pravdepodobne zotrváš."
Pri tých slovách ma zamrazilo. Musela som súhlasiť, či som chcela alebo nie. Pravdou ale bolo, že som si uvedomovala, ako málo mi je to proti srsti.
V podstate sa mi to hodilo.
Jemne som prikývla hlavou.
"Dobre, súhlasím s tvojimi podmienkami. Ak ti ho privediem, dáš mi pokoj a pustíš ma zo snového paláca?" Zaregistrovala som pohyb. Uvedomila som si, že krúti hlavou.
"Nie nie nie, nemáš mi ho priviesť. Máš ho donútiť mi vrátiť to, čo je moje. Do doby, kým to splníš si mojim majetkom a tvoja duša patrí mne. Čiže," Lúskol prstami. "Ak zacítim čo i len náznak zmeny tvojho postoja voči našej malej dohode, ocitneš sa späť v snovom paláci, ani sa nenazdáš ako."
Stisla som pery.
"Platí. Ja dohody dodržím." Do hlasu sa mi pomaly vkradlo vrčanie. Zdalo sa mi, že sa pousmial.
"O tom viem svoje. Každopádne, prijímam. Podaj mi ruku." V tom momente sa okovy držiace ma vo vzduchu rozplynuli a ja som dopadla na teplú zem. Zasipela som od bolesti a pokúsila sa postaviť. V kútiku môjho zorného poľa sa mihla ruka. Natiahla som ku nej dlaň a pocítila, ako ju chytil do svojej a preplietol si so mnou prsty. Jemne ma potiahol na nohy.
Zatackala som sa a takmer opäť skončila na zemi, no zachytil ma okolo pása tesne pred pádom. Cez naše prepletené ruky mi do tela pomaly prúdilo teplo a energia. Koža mi brnela. Pohľadom som sledovala, ako sa doráňané zápästia zrýchlene hoja a obaľuje ich nová, jemná koža.
Stisol mi ruku a potom ju pustil. Uvedomila som si, že som rovnako silná ako inokedy a že mi vrátil všetku energiu, ktorú mi vzal.
"Takmer všetku." Podotkol. "Ešte si nespečatila dohodu, potom dostaneš zvyšok a pôjdeš späť do svojho tela."
"Dobre." Hlas som mala opäť jemný, bez náznakov chrapotu. Posunul sa dopredu, priamo predo mňa, takže som ho nevidela, cítila som však jeho slabý dych.
"Naposledy sa pýtam, súhlasíš s dohodou?" Prikývla som. Pocítila som jeho ľadové ruky, ako mi ich položil na líca. V momente, ako sa dotkli mojej pokožky sa zdali teplé a mäkké. Zatvorila som oči a pocítila, ako pritisol svoje pery na moje a jemne ich pootvoril. Začala do mňa prúdiť energia vo vlnách a moje nohy náhle ochabli. Na poslednú chvíľu ma opäť zachytil predtým, než som sa zosunula na zem.
"Postav sa na vlastné." Pošepol mi pri uchu. "A otvor oči."
Prekvapením som zabudla dýchať. Stál predo mnou v celej svojej kráse, s jemnou bielou pokožkou a dlhými čiernymi vlasmi zviazanými do vrkoča. Jemne sa usmieval, a ja som nemohla odtrhnúť zrak od jeho očí farby tekutého zlata.
Bez zreničiek.
Pobavene vydýchol. Rýchlo som odvrátila pohľad, na čo sa zasmial.
"Vidím, že si sa poučila. Nemusíš sa ale báť pokiaľ nás spája dohoda,, ktorú môžem zrušiť len ja sám, môžeš sa na mňa pozerať bez strachu z toho, že sa vnoríš do tmy. Úsmevom odhalil tesáky, ktoré neboli tak dlhé ako vtedy v lese. Ešte stále mal na sebe len čierny plášť zviazaný na ramene. Pod pravým okom sa mu tiahlo jemné zvlnené tetovanie, ktoré predtým nemal.
"Máš rovnaké. Tuto." Priložil mi prst na ľavé líce. Nadvihla som obočie.
Pokrčil plecami.
"Zmluva. Nečakala si snáď papier, ktorý podpíšeš, však?" Prikývla som, že rozumiem a dotkla sa rukou líca, kde vraj bola zmluva.
"Pripravená? Zhlboka sa nadýchni, nebude to príjemné." Poslúchla som. Pritisol mi prsty k spánkom.

Telom mi prešla bolesť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama