Hello Sweetie.

Colours of shades

12. září 2016 v 22:26 | Ari |  Poviedky
Napísala som jednorazovku. JA. Kam to ten svet speje.
Ale aby nebolo všetko tak super, je strašná. Seriózne. Nemala som to písať.
Nevermind. Keďže som to už aj tak napísala, prečo to nezverejniť? Horšie to už nebude.
Či?


Otvorila oči. Opäť čierna, sivá a biela. Ako každý deň v minulosti.
Hlboký nádych. Vystrčila nohy spod periny a položila ich na chladnú dlážku. Opäť nádych.
To zvládne. Len vstať a tváriť sa ako každý deň. Rodičia jej predsa vraveli, že to príde. Že ho nájde.
Mysľou jej prenikli spomienky na nespočetné rozprávania, na ich snahu opísať farby, ktoré videli a ktoré mala možnosť uvidieť aj ona.
Vo chvíli, keď sa dotkne jeho.
Spriaznenej duše. V tom okamihu uvidí všetky farby. Sýtu krvavú červenú, prenikavú modrú, upokojujúcu zelenú, žltú, ktorá svojim jasom na okamih oslepí.
Ale až keď ho nájde.
Ak ho nájde.
Mala už dvadsať tri. Blížila sa k polovici veku, ktorý sa dožívajú ľudia. A jediné farby, ktoré poznala, boli z rozprávania jej rodičov. Oni sa našli. Keď sa držia za ruky, vidia všetky farby spektra, aké si nedokáže predstaviť. Listy pre nich nie sú len nevýrazné sivočierne šmuhy. Slnko nie je biela guľa a dúha odrážajúca sa pod vodopádom nie je zhluk sivých pruhov. Pre nich to má farby.
Pre nich to všetko má farby od ich dvanástych narodenín.
Spomenula si na neho.
Potriasla hlavou.
Tak dlho ho pozoruje. Každý deň sa odhodláva k nemu prehovoriť. Nedokáže spočítať mesiace, ktoré mu visí na perách, keď niečo povie. Ako sa jej telom rozleje teplo, keď sa na ňu pousmeje.
Vie, že si ju všimol. Že ju tiež pozoruje.
Nedostali sa však k sebe. Pravidlá im to nedovoľujú. Ľudia si nesmú hľadať spriaznené duše hmatom. Nesmú sa dotknúť jeden druhého kým... Nesplnia to, čo majú.
Potriasla hlavou aby zahnala myšlienky. V poslednom čase ju prenasledovali kam sa pohla. Nezáležalo, či sa akurát zobudila sama vo svojej izbe alebo bola na stretnutí s priateľkami. Myseľ jej ťažili myšlienky a nedokázala sa ich zbaviť. Veľmi dobre si uvedomovala, že je posledná zo svojich rovesníčok. Všetky boli šťastné, dňom a nocou boli so svojimi partnermi.
Obdivovali svet.
A keď ju stretli, len sa smutne usmiali. Priveľmi dlho bola sama. Vedela to. Vedeli to jej rodičia a ona vedela, že to vedia. Večer čo večer stála na poschodí a počúvala utrápené hlasy strachujúce sa o jej budúcnosť.
Takí žili kratšie.
Dožívali sa polovice.
Preto bolo tak dôležité, aby sa dvaja ľudia našli. Človek mohol mať v živote jedinú spriaznenú dušu. Aj tak sa to však skoro každému podarilo.
Len jej nie.
Postavila sa z postele a zamierila do kúpeľne. Dnes si nájde prácu. Nemusí nikomu hovoriť, že nevidí farby, zo zákona na to nesmú brať ohľad. Vedela však aj to, že starší to vidia.
Vidia, že nevidí.
Umyla si zuby, vyhýbajúc sa pohľadom zrkadlu zavesenému nad umývadlom. Nechcela sa vidieť. Nie teraz.
Vraj mala červené vlasy a búrkovo modré oči.
Ale či ona vedela, aké sú to farby?
Utrela si tvár do uteráka a zhrabla zo skrine tričko a nohavice.
Oboje čierne. Tým si bola istá. Od času nosila jedine čierne veci. Jej, vtedy ešte priateľky, na ňu vždy divne pozerali, keď si obliekla niečo, čo v jej pohľade bolo sivé, no oni videli tie farby. Väčšinou len pokrútili hlavou a ani sa jej nesnažili vysvetliť, aké je to strašné.
Tak to vzdala.
Nasunula nohy do topánok a zišla po schodoch.
"Dobré ránko zlatko." Usmiala sa na ňu matka a posunula ku nej po stole tanier s hriankami. Otec na ňu pozrel spoza novín a kývol jej na pozdrav.
Niečo zamrmlala a napila sa džúsu.
"Idem na ten pohovor." Povedala potichu. Postrehla s matkiných očiach smútok, akoby vopred vedela, ako to dopadne.
Samozrejme, že to vedela.
Nebol to prvý ani posledný.
Bolo zamračené. Vrany, zvieratá, ktoré si obľúbila, lebo vedela s istotou, akej sú farby, sa zlietali po okrajoch chodníka. Vytiahla z vrecka kúsky suchého chleba, ktoré im vždy doniesla a oblúkom im ich rozhodila do trávy.
Krátko zakrákali.
Poďakovali sa, a vrhli sa na drobky.
...
"Máte odporúčania?" Opýtala sa stará žena s bielymi vlasmi a svetlými očami. Pokrútila hlavou. Žena sa zamračila a pozrela do papierov, ktoré jej podala. Zhlboka sa nadýchla a stlačila si okuliare ku koreňu nosa. Opäť pokrútila hlavou.
"Nevadí, krabice snáď prekladať zvládneš." Pomaly prikývla. Nebola si istá, čo môže čokoľvek povedať. Konečne mala šancu na prácu.
Napriek tomu, že bola najpodradnejšia aká sa tu dala zohnať.
A že bolo neslýchané, aby sa o tú prácu uchádzala žena.
"Choď za vedúcim, on ti povie, čo máš robiť." Ukázala mäsitým prstom na dvere oblepené pruhovanou páskou. Podišla k nim a zaprela sa do nich. Pomaly sa otvorili a vošla do šerého skladu.
Zbadala ho.
Usmial sa na ňu.
Pocítila, ako sa jej v tvári rozlieva teplo a zamierila ku nemu.
Zastala niekoľko krokov od neho. Presne tak, ako mala.
"Madam na recepcii ma poslala za vedúcim." Pípla som. Snáď mi povie, kde ho nájdem.
"To budem ja." Zasmial sa. Netušila, prečo jej po chrbte prebehli zimomriavky. "Takže ty si tá nová posila na nosenie krabíc hej?" Prikývla. Zatváril sa prekvapene, no mierny úsmev mu v tváre nezmizol.
Kývol hlavou.
Nasledovala ho.
"Ešte tieto." Ukázal na poslednú hromadu krabíc uložených v tmavom kúte skladu. Prekladali už niekoľko hodín. Necítila si ruky a do chrbta jej vystreľovala prudká bolesť. Za ten čas spolu takmer neprehovorili.
Zodvihla krabicu dokola poobliepanú páskou s označením krehká a neistým krokom sa pobrala ku poslednému prázdnemu autu na druhej strane miestnosti. Kútikom oka videla, ako ide tesne za ňou. Cez kopu krabíc mu nebolo vidno do tváre.
Možno, ak by porušila pravidlá.
Len by to skúsila.
Nedávala pozor a zakopla. Z hlasným zadunením sa zrútila dopredu a pristála na krabici. Z tej sa ozval trieštivý zvuk a pocítila na bruchu rezavú bolesť. Sklo, ktoré v nej bolo prerezalo steny krabice a zabodlo sa jej cez tričko do brucha.
Zalapala po dychu.
"Si v poriadku?" Už bol pri nej. Rukou prešiel ponad črepy, ktoré jej trčali z brucha, akoby ich chcel vybrať, no rozmyslel si to. "Nie sú hlboké. Poď pri recepcii je zdravotná izba." Podoprel ju a pomohol jej na nohy.
Videla.
Rozoznala farbu krvi, presakujúcej cez čierne tričko a pomaly kvapkajúcej na zem. Videla farbu prachu na bielej dodávke.
Žlté a čierne pruhy na páskou oblepených dverách.
Opäť zalapala po dychu.
"Vidíš to?" Mykla sa tak prudko, až sa mu takmer vytrhla z rúk. Ukázala na farebné tabuľky s varovnými nápismi na stenách. "Tie farby!" Zašepkala.
Pocítila, ako strnul.

"Aké farby?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | 13. září 2016 v 12:52 | Reagovat

Ari, to bolo krásne... krásne, smutné. Veľmi sa ma to dotklo, a myslím, že si do toho vložila aj kúsok seba. Bolo to veľmi vydarené, a budem rada, ak niekedy napíšeš ďalšiu jednorázovku... naozaj, klobúk dole pred tými citmi, čo si do textu vložila..

2 Ari Ari | E-mail | Web | 13. září 2016 v 14:06 | Reagovat

[1]: Ďakujem.. Pravdu povediac nápad nebol čisto z mojej hlavy, no akosi ma včera pochytilo nutkanie to dostať na papier. Ale prišlo mi to krátke.. Nie dostatočne vysvetlené.. Možno aj preto som nikdy neprišla na čaro jednorazoviek, iritovalo ma, že sa dej nedá tak rozvinúť T_T
No nič, som odveci.. Som rada, že sa páčilo ^^

3 Noe Noe | E-mail | Web | 18. září 2016 v 14:14 | Reagovat

Hm, tak toto bolo naozaj veľmi zaujímavé a pekné. Krásne a citlivo popísané, nie príliš rozťahané, človek má šancu niektoré veci nechať na vlastnú fantáziu.
Nesúhlasím s tým, že je strašná, náhodou v nej je mnoho citov a je unikátna - aspoň pre mňa.
Naozaj sa ti to vydarilo a som rada, že som na ňu narazila :)

4 Hime Hime | Web | 21. září 2016 v 15:51 | Reagovat

asi ťa kamsi kopnem za ten koniec O.O ale nie je to sprostosť, tak netrep! :D neplánuješ pokračovanie?

5 Ari Ari | E-mail | Web | 21. září 2016 v 18:01 | Reagovat

[3]: Som rada, že sa páčilo .. Aj keď mne to práve kvôli tomu "priestoru na fantáziu" ktorého tam bolo hojne, prišlo také.. Strohé..

[4]: Au -.- Furt by ste ma všetci len kopali! Čo som komu spravila!? /Rečnícka otázka, NEODPOVEDAŤ!/ Ale ee, neplánujem, v tomto nie..

6 Hime Hime | Web | 21. září 2016 v 18:07 | Reagovat

[5]: Myslím, že aj tieto komentáre majú obmedzenia, takže keby mám vymenovať všetko, ani by to sem nevošlo xDDD *kidding*
Škoda...Ale....Mohla by som sa od teba naučiť, ako písať oneshot, lebo akože :D *pozrie na Princa*

7 Ari Ari | E-mail | Web | 21. září 2016 v 18:10 | Reagovat

[6]: Ty odo mňa? *tvári sa, že sa nesmeje* Idem sa na neho pozrieť.. Naozaj!
A jasné, že viem, že by sa to tu nevošlo. Pravdepodobne /Naisto?/ By knižnica bola málo 3:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama