Hello Sweetie.

Flared V.

31. srpna 2016 v 21:46 | Ari |  Flared
Hm, až je nezvyk, aká som produktívna občas.. Keď sa mi chce. A dá. Všakáno.. Ale veď prečo to nevyužiť, kým je možnosť, čochvíľa budem znovu bez nápadov, ako obvykle.

Takmer som zabudla dodať venovanie pre Soru. Za kinderko. Veď vieš. Ďakujem ešte raz.


Podarilo sa mi uchopiť kúsky svojej mysle, ktoré doteraz plávali okolo mňa, blízko na to, aby som ich vnímala, priďaleko však na to, aby som ich dokázala ovládať. Pocit nikde nekončiaceho chladu, pominul a vystriedalo ho príjemné teplo, ktoré však prehlušovala pálčivá bolesť vystreľujúca mi zo zápästí do každej bunky v tele.
Podarilo sa mi prinútiť oči, aby sa otvorili. Oslepilo ma prenikavé biele svetlo a ihneď som ich zatvorila. Niekoľko krát som zažmurkala a snažila sa nájsť uhol pod ktorým získam pre oči trochu tieňa.
Nedarilo sa mi.
"Upozorňoval som ťa, že nie si dosť silná aby si zniesla môj pohľad, no predsa si trvala na tom, aby som sa ti ukázal. Vy smrteľní ma neprestanete udivovať." Hlas ako rozliaty med sa mi potichu ozval pri uchu a ja som sebou mykla. Uvedomila som si, že som spútaná. Od lopatiek sa mi k stropu miestnosti, v ktorej som sa nachádzala, viedli jemné povrazy energie a držali ma niekoľko stôp nad zemou. Zápästia som mala o stenu pripútané oceľovými plátmi, zvnútra obitými ostňami, ktoré sa mi bolestivo zahryzávali do mäsa a kostí. Pomaly, takmer nebadane mi odčerpávali energiu a schopnosti. Ak by som sa na to nebola sústredila, ani by som to nepostrehla.
"Ak si ma chcel nenápadne okradnúť o energiu, nevyšlo to. Cítim, ako zo mňa ubúda! Čo si zač?!" Zasyčala som. Hrdlo som mala vyprahnuté a každý pohyb popraskaných pier pôsobil, akoby som bozkávala nabrúsenú hranu čepele noža. Zhlboka, sípavo som sa nadýchla. Pľúca pri tom množstve vzduchu zaprotestovali a vystrelili mi do hrude bodavú bolesť.
"Ach, ani v najmenšom úmysle som nemienil byť nenápadný. Ten tok je tak slabý, lebo už z teba nemám čo vysať." Pri tých slovách mi prebehli po chrbte zimomriavky a mykla som sa v putách napriek bolesti, ktorú to spôsobovalo. Vycerila som zuby a zavrčala. Opäť bol tak, že som ho videla jedine kútikom oka. Niečo mi nahováralo, že nemá zmysel sa k nemu otáčať.
Neuvidela by som ho.
Po pleciach mi prešiel jemný závan chladu. Uvedomila som si, že mám na sebe len hrubú košeľu a kožené nohavice. Bola som bosá a plášť, pod ktorým som nosila na chrbte priviazanú kapsu zmizol. Obzrela som sa okolo seba. Miestnosť bola nepríjemne, pálčivo jasná. Steny boli striebristo biele, rovnako ako takmer neviditeľné dvere a drevená posteľ s malým stolíkom. Zo stropu sa vinul zvláštne zvlnený, tvarovaný svietnik s niekoľkými sviecami, nad ktorými sa lenivo vznášali a mihotali belasé plamene. Občas tlmene zaprskali a na zem sa zniesla spŕška iskier.
"Neodpovedal si mi na druhú otázku." Zasipela som, snažiac sa priveľmi nehýbať perami. Tvor vedľa mňa zatskal.
"Neodbytná. Nie si smädná? Bol by som odprisahal, že človek, alebo teda elf, musí vysmädnúť po tom, ako mu zmrznú a znova rozmrznú všetky končatiny a orgány." Moju otázku úplne odignoroval. Pokúsila som sa myknúť pravým zápästím aj za cenu, že si ho vykĺbim, len nech ho dostanem z okovov.
"Napi sa." Predo mnou sa znenazdajky objavil pohár vody a vznášal sa mi pri ústach. Prekvapene som otvorila oči a inštinktívne mykla hlavou dozadu pred pohárom. Niekoľko kvapiek sa z neho vylialo a skončilo mi na košeli. Tvor si povzdychol.
"No tak, neuhryzne ťa to ani neotrávi, je to len voda." Pohár sa mi opäť priblížil k perám a ja som rozoznala takmer neviditeľnú siluetu ruky, ktorá ho držala. Otočila som hlavu doprava a zadívala sa na okovy.
Kútikom oka som to uvidela.
Ruka, ktorá bola pred chvíľou takmer neviditeľná a ktorej prítomnosť prezradil len jemný zlom svetla bola teraz dokonale nepriehľadná a bledá. Otočila som hlavu späť.
Zmizla.
"Tak si na to prišla." Zasmial sa, keď som pootvorila pery natoľko, aby mi pomedzi ne vtiekol do úst tenký prúžok vody. V hlase som mu začula veselosť pri ktorej mi naskakovali zimomriavky. Jemne nakláňal pohár, aby ma neolial a mohla som bez problémov piť. Vyprázdnila som pohár. Vlažná voda bola ako elixír, ktorý liečil moje ubolené telo a priniesol mi úľavu.
Nesnažila som sa už pozerať na svojho väzniteľa.
"Čo so mnou urobíš?" Hlas som mala ešte stále slabý a nezvyčajne chrapľavý. Pokúsila som sa odkašľať si, no výsledkom bola len bolesť hrudníka. Bola som unavená.
"Neviem." Zaregistrovala som, ako pokrčil plecami. "Mal som ťa len vysať, aby som sa nakŕmil, neviem ani, prečo som ťa ťahal do snového paláca. Keď si sa však poskladala, jednoducho som to urobil." Zalapala som po dychu.
Som v snovom paláci.
V sídle mŕtvych.
Začala som sa metať a potláčala som slzy, ktoré sa mi drali do očí od bolesti vystreľujúcej zo zápästí. Okovy, ktoré ma spútavali sa mi zarezávali hlbšie a hlbšie pod kožu a obíjali sa mi o kosti pod ňou.
Vydýchla som.
"Pusti ma odtiaľ." Zamrmlala som. Môj hlas znel ako hlas zlomeného tvora. Takého, ktorého čaká len smrť.
Pokrútil hlavou.
"Kam by si šla? Vieš dobre, kde si. Viem, že to vieš a viem tiež, že odtiaľ nie je úniku." Odmlčal sa. "Aspoň nie bežnou cestou." Kútikom oka som pozorovala ako prešiel ku stene miestnosti a položil prázdny pohár na stôl pri nej. V okamihu sa naplnil priezračnou tekutinou.
"Môžeme uzavrieť dohodu, ak chceš."
Strnula som. Smrť, ako sa nazval, a čo som mu uverila, neuzatvára dohody s tými, čo prekročia prah snového paláca.
"Lebo mi nemajú čo ponúknuť." Stisla som pery. Čítal mi myšlienky. Mal ako na dlani moje najhlbšie tajomstvá a nemala som ich pred ním ako ukryť.
"Si v mojom paláci, viem o tebe všetko, počujem tvoje myšlienky, vidím tvoje spomienky. Cítim tlkot tvojho srdca a prúdenie krvi v tvojich žilách. Môžem ochutnať mágiu, ktoré ti prúdi telom." Hlas mal ako roztopený med. Ako tekuté zlato, ktoré zapĺňa aj posledné voľné miesto, vytláča mi z tela život. Mala som pocit, že čochvíľa umriem.
"To ale nie je zaujímavé. Počula som, že si sa vybrala za tvojim starým známym. Úprimne, jeho meno spôsobilo, že som prišla." Hlas, ktorý doteraz znel ako mužský sa zjemnil a prešiel do sopránu. Znel ako desiatky jemných zvončekov cinkajúcich kdesi na hranici počuteľnosti. Prekvapene som pootočila hlavou, aj keď som si uvedomovala, že nič neuvidím. Opäť som sklopila pohľad. Pri spomienke na Sacreda ma zaplavili spomienky.
"Och, to si nevšímaj, môžem byť čím chcem." Povedala, pričom ku koncu slová zneli ako vrčanie. V kútiku zorného poľa som uvidela striebristú líšku s nespočetným množstvom chvostov. Každý jeden bol biely a na konci jemne prechádzal do krvavej červenej. Prikývla som, že rozumiem. Obraz sa rozostril a vedľa mňa opäť stál tvor zo začiatku.
"Dalo by sa povedať, že má niečo, čo je moje, a že prišiel na nie veľmi príjemný spôsob, ako to predo mnou ukryť. Ak odprisaháš na všetkých dvanásť bohýň a trinásteho boha, že mi pomôžeš, môžem ťa prepustiť zo snového paláca a nevysať z teba posledné zvyšky života. Čo ty na to?"
Vzhliadla som. Myseľ mi pátrala po hocičom, čo by mohol Sacred získať, čo by mohla Smrť chcieť. Po sekunde som to však vzdala. Aj keby som o niečom vedela, prešlo priveľa rokov, odkedy som opustila Poru Eli.

Veľa vecí sa mohlo zmeniť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | 1. září 2016 v 10:53 | Reagovat

Pri všetkých bohoch... Ari, to bolo úžasné! Vážne, takéto čosi som nečakala a musela som to chvíľu predýchavať inak by bol tento komentár plný prapodivných slov a jačavých citosloviec... toto bolo absolútne úžasné a venované MNE! Neviem, čím som si zaslúžila niečo tak krásne, veď to kinderko nebolo ani zďaleka tak dobré ako toto, ale som neskutočne rada, že si to napísala..... bože, veď dneska sa ani nevyjadrím k dejovej stránke príbehu, taká som nadšená. Ah, nemá to význam.. musím sa nechať vychladnúť potom možno budem schopná napísať niečo zmysluplné.
P.S. ĎAKUJEM! <3 <3

2 Ari Ari | E-mail | Web | 1. září 2016 v 12:34 | Reagovat

[1]: Bože, takú reakciu som ani vo sne nečakala. *Tvári sa, že sa nevyškiera ako idiot* Som rada, že sa Ti to tak páčilo, a pokojne by som prežila aj komentár plný prapodivných slov a jačavých citosloviec.. Mohol by byť zaujímavý. Heh.
P.S: Nemáš za čo. A nezhadzuj moje kinderko!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama