Hello Sweetie.

Flared IV.

30. srpna 2016 v 20:50 | Ari |  Flared
Hm, činím sa. Dobieham neaktivitu. Bohyňa, nech mi to vydrží ešte niekoľko častí. Zmučene prosím. Je to bolesť, nemôcť písať a držať vtedy v hlave toľko svetov. Priveľa pre jednu ľudskú pamäť..


"Neverím, to nemohol spraviť on." Povedala som, keď som si vypočula celé rozprávanie kentaura a pokrútila som hlavou. Nadýchla som sa, že dodám, že on taký nie je, keď mi mysľou preblesne, ako sa mýlim, a že to viem.
On je presne taký. On takým vždy bol.
Len moja naivná myseľ si vždy domýšľala a tvrdila, že tvor, ktorého.... Že Sacerd nie je ten, za koho ho všetci majú, a že varovanie mojich známych a blízkych, dokonca aj jeho známych, sú len hŕba nezmyslov.
Nakoniec sa ukázalo, že mali ďaleko od nezmyslov a pocítila som to aj na vlastnej koži.
Potriasla som hlavou a zadívala sa kentaurovi do očí. Venoval mi spolovice nazúrený spolovice súcitný pohľad, ktorý som nevedela, čím som si vyslúžila. Potom si povzdychol a dopil obsah krčahu do dna. Natiahol ruky nad hlavu a zhlboka si zívol. Obzrela som sa po osadenstve. Dievča, ktoré spočiatku počúvalo kentaurovo rozprávanie, teraz spalo s hlavou položenou na elfkiných nohách. Tá ma prebodávala pohľadom, ktorý jasne naznačoval, že ma tu ešte stále nechce a dúfa, že mi to dôjde. Trpaslík sa postavil a nahlas sa mu začkalo, zmizol v kroví, z ktorého sa o chvíľu ozvali dáviace zvuky. Povzdychla som si.
Tak, ako som doteraz nevedela, kam sa poberiem, mi náhle došlo, čo chcem.
Chcela som nájsť toho, o kom som teraz niekoľko hodín počúvala tie najhoršie veci.
"Nevedel by si mi povedať, kde je?" Opýtala som sa potichu a postavila sa na nohy. Boli stuhnuté a namietali proti pohybu. Už niekoľko dní som si neoddýchla ani poriadne nespala.
"Nechoď nikam." Odrazu prehovorila elfka tichým hlasom. Prekvapene som na ňu pozrela, pridržiavajúc rukami kapucňu, ktorú som si medzitým prehodila cez hlavu. Nadvihla som jedno obočie a pozerala jej do očí. Stále v nej bol odstup, no zahliadla som odlesk rezignácie.
"Aby bolo jasné, nechcem ťa tu, no si jedna z našich, či sa mi to páči alebo nie. A v tomto lese sa dejú nepríjemné veci tvorom, ktorí cestujú osamote. Môžeš tu ostať cez noc a ráno odísť, prehovárať ťa, aby si ostala dlhšie nemienim. Ber to ako dobrú radu." Jemne som prikývla a prijala.
Malý dlh v podobe dobrej rady ma nezabije, a ak hovorila, že nie je dobré cestovať osamote niečo na tom bude.
"Cítim najbližší priechod za horou na severozápade. Je strážená?" Opýtala som sa, keď som si sadla späť ku ohňu pod široký dub. Anys prikývla.
"Je, no nič, čo by si nezvládla." Pohľadom zablúdila k prsteňu na mojej pravej ruke. Očividne jeho symbol poznala.
"Koľko?"
"Dvaja krvaví elfovia. Hodnosť pod tebou."
Zamietla som nutkanie povedať jej, že krvaví elfovia majú iné hodnosti ako lesní. Očividne jej totiž pohľad na mňa povedal dosť, aby vedela čo hovorí.
"Beriem prvú stráž." Zamrmlal kentaur a preložil si ťažkú sekeru k druhému boku. Obe sme prikývli, zložila som si hlavu do trávy a zakryla sa plášťom. Odvrátila som sa od ohňa a zavrela oči.
Prebudila som sa na dotyk na ramene. V okamihu som bola na nohách a dlane mi tlmene pulzovali, pripravené na útok.
"Vidím, že si prevzala viac druhov mágie, nielen tú ich. Pokoj, meníme stráže." Pošepla Anys. Pozrela som na kentaura, ktorý sa akurát ukladal na spánok, a potom na elfku.
"Strážime zvyčajne vo dvojiciach, no Lynden to dnes prehnal tak Krehol strážil sám. Keď už si tu, nechám aspoň Etnis pospať." Prehodila potichu a posadila sa tvárou k slabo tlejúcemu ohňu. Ja som ostala na svojom mieste a zadívala sa na hviezdy.
Do úsvitu neostávalo veľa času. Hlavu mi zaplavili myšlienky a telom mi prebehla triaška. Ubehli roky, odkedy som opustila náš svet. Nebola som informovaná o zmenách, ktoré ho zatiaľ postihli a nebola som ani vítaná. V mysli som vyhrabala mapu Pory Eli. Bola rozdelená na niekoľko častí. Rôzne tvory žili separovanie a veľmi sa nestretávali. Pred očami som mala hranice ríše lesných elfov. Susedili sme s koboldmi a trpaslíkmi. Po tisícročných vojnách sa oba klany elfov rozhodli, že pre uchovanie aspoň jemného mieru bude najlepšie, ak nebudú naše územia susediť spolu. Trpaslíci návrh prijali, a vytvorili akúsi hranicu medzi lesnými elfami a krvavými. O kentaurov na juhu a chiméry na ďalekom severe sa nikto nestaral a vysoké pohoria medzi jednotlivými časťami sveta takmer znemožňovali prechody medzi nimi.
Začali sa mi vynárať spomienky, ktoré som tak dlho potláčala a odmietala prijať. Vytrhla som sa z úvah a zahľadela sa do ohňa. Uvedomila som si, že plytko dýcham a chvejem sa. Dlane mi pokryl studený pot. Povzdychla som si.
"Vravia, že dlhá pamäť je prekliatie." Pošepla znenazdajky elfka, stále pozorujúc oheň. Prekvapene som k nej vzhliadla, no hneď som sa opäť uvoľnila a letmo som prikývla. "My elfovia ju máme dokonalú. Niekedy to je však skôr prekliatie ako dar." Zamrmlala. Očividne bola hlboko vo svojich úvahách. Neodvážila som sa ani pohnúť aby som nepretrhla tento okamih.
"Preto čím ďalej, tým viac našich, je ochotných splatiť vysokú cenu Severných Vediem. Daj na moju radu." Otočila ku mne hlavu. Očné beľmá mala čierne ako najčernejšia temnota. "Nikdy sa k tomu neuchýľ. Bolesť, ktorú ti vedia odňať sa ti vráti v stonásobne silnejšej agónii. Nestojí to za to." Šepla. Sledovala som, ako jej biele ruky pokrývajú čierne starobylé symboly, ktoré takmer žiarili na jej pokožke. Jemne sa zavlnili a elfka zalapala po dychu. Odrazu sa symboly vnorili do pokožky a vybledli. Oči jej znovu nadobudli zafírovú farbu a bielka zbeleli. Zazdalo sa mi, akoby sa hviezdy opäť rozžiarili napriek tomu, že som si neuvedomila, ako stlmili svoju žiaru.
Ona očividne už svoju cenu zaplatila. Bezmyšlienkovite som sa začala hrať s prsteňom na pravej ruke a pozerala do prázdna, keď som pocítila, ako zem podo mnou mrzne a praská. V okamihu som bola na nohách a pozorovala tenkú vrstvu mrazu plaziacu sa po časti zeme, ktorá bola doteraz magicky zmenená a roztopená. Anys vyskočila a prekvapene sa rozhliadla okolo seba s rukou natiahnutou nad puzdrom s dýkou.
Kútikom oka som zbadala bielu hmlu, ktorá sa lenivo plazila ponad zem a postupne zapĺňala kruhové priestranstvo. Otočila som sa tým smerom, no akonáhle som sa zadívala tam, kde som kútikom oka videla hmlu, zmizla. Prekvapene som zadržala dych a čakala, či sa opäť zjaví. Švihla som pohľadom ku mierne prikrčenej Anys a vtedy som ju uvidela znova.
Hmla, akoby nikdy nezmizla, sa ďalej lenivo plazila čistinkou. Opäť som pozrela tým smerom.
Bola preč.
Spomedzi pier mi uniklo tlmené zavrčanie. Ruky, schované pod plášťom, sa mi jemne rozžiarili. Schovala som ich a zakrádala sa tmou na miesto, odkiaľ som po pamäti vedela, že vychádzala hmla. Rozoznávala som temné farby lesa a tmavej oblohy nado mnou, no nikde som nevidela nič nezvyčajné.
"Je tu. Priamo pri tebe." Našepkávala mi časť mysle.
Videla som to.
Stál priamo vedľa mňa, kútikom oka som ho pozorovala, zmeravená uprostred pohybu.
Mám upozorniť Anys? Alebo zaútočiť na nezvaného hosťa?
Poslúchla som inštinkt a bleskovo sa otočila. Vytiahla som ruku spod plášťa a počas pohybu rozžeravila dlaň. Vzduch v miestach, kde som ho preťala zapraskal a naplnil sa energiou.
Nik tu nebol.
Sípavo som sa nadýchla a potlačila zhíknutie. Cítila som, ako sa mi po chrbte plazia ľadové úponky. Dych mi pomaly zamŕzal v pľúcach a mala som problém sa nadýchnuť.
Znova sa zjavil. Vedľa mňa, takmer za mnou. Kútikom oka som rozoznávala jeho siluetu a žiaru belasej kože v mesačnom svite. Cítila som jeho ľadový dych a chvela sa napriek tomu, že som bola obalená kúzlom na odstrašenie zimy.
Pokúsila som sa pohnúť rukou. Rameno mi zapraskalo.
Zalapala som po dychu a mykla pohľadom na dlaň. Bola pokrytá jemnou vrstvou ľadu.
"Kto si?" Vytisla som pomedzi zuby s posledným kúskom vzduchu v pľúcach.
Pátrala som v mysli, no bola prázdna ako nepopísaná kniha. Uvedomila som si, že si nedokážem spomenúť, kto som.
"Som smrť zlatko." Ten hlas bol ako horúci med stekajúci po každom kúsku tela. Na okamih sa mi zdalo, akoby ľad pominul, no i ten najmenší pohyb mi hneď bolestivo pripomenul, aká som spútaná vlastným telom.
"Ukáž sa, zbabelec." Zasipela som. Cítila som, ako mi praskajú pery a pália ma oči. Potichu sa zasmial.
"Som priamo pri tebe. Naozaj ma chceš vidieť? Myslíš, že práve ty máš dosť sily na to prežiť môj pohľad?" Pocítila som, ako ma jeho dych chladí na krku napriek tomu, že ma už celú zmrazil.
"Len. Zbabelec sa schová v tieňoch pred korisťou." Vytisla som pomedzi zuby, ledva hýbuc perami. Zasmial sa.
"Ach. Nie Swylna. Ty nie si korisť." Zjavil sa v tme predo mnou. Prešla som mu pohľadom po bledom tele, zahalenom len v kuse čierneho plášťa pripnutého na pleci a zviazaného na boku. Plnými, krvavými perami sa uškŕňal a odhaľoval dlhé, ostré tesáky. Pozrela som mu do očí.
Žltá ako med sa v nich roztápala a prelievala. Chýbali zreničky.
Začali tmavnúť. Spolu s bielou pokožkou.
Spolu s lesom navôkol.
Hviezdy zhasli.

Padala som do horúčavy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | 31. srpna 2016 v 16:41 | Reagovat

Wáááááááááá! Toto čo bolo? Takto si to usekla? Nebahníš sa? (Nehanbíš sa?) Ale chválim ťa za tú dobu čakania. Lepšíš sa... Ale aj tak som nehorázne zvedavá, čo bola tá "smrť" zač... nebol to Sacerd? Hmmm.... rýchlo, rýchlo ďalšiu kapitolku!

2 Ari Ari | E-mail | Web | 31. srpna 2016 v 17:21 | Reagovat

[1]: Cuttin is my hobby 3:) A nie, nebahním sa, muhuehue, presne som vedela, prečo som to usekla .. A nie, nebolo to preto, lebo som nevedela čo ďalej xD  Mmm, uvidíme, pracujem na tom heh

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama