Hello Sweetie.

Flared III.

13. srpna 2016 v 21:44 | Ari |  Flared
Aha. Po sto rokoch sa mi podarilo niečo napísať. A naozaj som sa snažila. Napriek tomu, že to na konečnom výsledku nevidno a je to horšie ako obyčajne. Aj tak to sem však dám. Takmer som sa začala cítiť previnilo za to, aká som neaktívna. Takmer.


Všade bolo ticho, z vatier na oslavy konca zimy stúpali takmer neviditeľné prúžky dymu, ktoré sa pomaly rozpúšťali. Zhlboka som sa nadýchla. Dotkla som sa vlasov a uistila sa, že mi spoľahlivo zakrývajú špicaté uši. Stiahla som si kapucňu hlbšie do tváre a vydala sa po ceste okrajom mesta. Bolo prevažne tiché, len kde tu sa v niektorom okne ukázalo slabé svetlo. V diaľke bolo zreteľne počuť hlasnú vravu niekoľkých mužov. Alebo by sa skôr dalo povedať hádku.
Namierila som si to opačným smerom ako bol zvuk. Kráčala som tak, aby som po ľavej ruke mala neustále k dispozícii možnosť rýchlo uniknúť do lesa.
Och, kedy som sa stala tak paranoidnou?
Došla som k miestu, kde sa chodník, po ktorom som kráčala, križoval s cestou pre kone dovážajúce do mesta tovar na predaj. Bola rozbitá a zmrznutá, po oboch stranách boli vyryté koľaje od kolies kočov. Kútikom oka som zaregistrovala, ako človek v diaľke po jednom zhasína ohne v pouličných lampách a vybrala som sa ďalej. Chodník pomaly stúpal a klenul sa do úzkeho kamenného mostu ponad rieku, ktorú používali ako zdroj pitnej vody. Pokrývala ho vrstva ľadu, no pohľadom som dokázala rozoznať tečúcu vodu pod ním. Pridržala som si plášť a preskočila ponad kamene na breh rieky. Potrebovala som nájsť bezpečné miesto na noc. Ak pôjdem proti prúdu hlbšie do lesa, niekde natrafím na húštinu, ktorá ma dostatočne zakryje.
Našľapovala som pomaly. Bola už hlboká noc a priveľmi dobre som vedela, že nechcem upútať pozornosť živých tvorov nech už sú akíkoľvek.
V diaľke pred sebou som začula rozhovor. Zaostrila som tým smerom a na okamih sa mi zazdalo, že som zazrela záblesk svetla. Vybrala som sa tým smerom zistiť, čo sú dotyční zač. Našľapovala som pomaly, vyberala miesta čo najmenej pokryté zosušeným lístím a snehom. Ani som sa však nemusela veľmi snažiť. Po rokoch a rokoch praxe som to robila automaticky.
Priblížila som sa dostatočne na to, aby som rozoznala tichú vravu tvorov pred sebou. Malá skupinka sedela okolo ohniska a potichu sa zhovárali, občas zasmiali.
Rozprávali mojou rečou.
Vzduch pretkal jemný smiech, ku ktorému sa ihneď na to pridal druhý, drsnejší, vzdialene pripomínajúci erdžanie koňa. Podišla som ešte o niekoľko krokov bližšie a zastala v húštine, kde nedopadalo svetlo ohňa. Bola tak hustá, že som sa nemusela ani prikrčiť.
Prezrela som si osadenstvo ešte raz. Rozoznala som..
Pocítila som na krku horúci dych. Zamrzla som uprostred pohybu. Čosi za mnou hlboko, prenikavo zavrčalo. Cítila som, ako sa mi ježia chĺpky na zátylku a ako blesk som odskočila najďalej ako som vedela, pričom som sa vo vzduchu otočila tvárou k tvorovi.
"Kto si?!" Začula som mužský hlas vedľa seba. Pri úskoku som sa ocitla až za ohniskom, ktoré som pozorovala. Nastal rozruch, a ani som si neuvedomila ako, varovne sa predo mnou týčil kentaur, mieriac na mňa dlhou, ťažkou sekerou a výhražne podupávajúc prednými kopytami.
"Čo tu chceš?!" Zavrčal, keď som nereagovala na jeho predošlú otázku. Prikrčená som pohľadom hypnotizovala takmer meter a pol vysoké psisko posiate hrubými jazvami, ktoré sa ku mne pomaly približovalo a varovne vrčalo. Z vycerenej tlamy mu stekali sliny. Chýbala mu polovica pravého ucha a kus tesáka.
Natiahla som pred seba ruku a zamrmlala niekoľko slov. Prsty mi zažiarili, obalila ich jemná pulzujúca belasá žiara. Sformovala som ich do dlhých pazúrov a naprahla sa na útok.
"Stop, stop, stoj!" Začula som spoza seba jemný hlas a vzápätí okolo mňa prebehlo mladé dievča, sotva meter vysoké a vrhlo sa psisku okolo krku. To len slabo zakňučalo a posadilo sa, vrtiac chvostom s vyplazeným jazykom. "Teraz môžeš odpovedať Lohrovi." Zasmiala sa, pričom škrabala psisko za ušami. To spokojne zavrčalo a zvalilo sa ku ohnisku. Napriamila som sa a stlmila žiaru na rukách.
"Nechcem nič, hľadala som miesto na prenocovanie." Povedala som potichu a znovu si poriadne prehliadla skupinku. Kentaur ešte stále stál priamo predo mnou a mieril na mňa sekerou. Hladká čierna srsť sa mu oranžovo leskla od ohňa. Pokožku mal tmavú, posiatu niekoľkými bielymi jazvami. Tmavé vlasy mu vo vlnách padali do očí, ktorými ma neprestajne pozoroval. Vedľa neho sedela elfka. Prameň medových vlasov si natáčala okolo prsta a v zafírových očiach sa jej zračil čistý nezáujem.
"Ako sa voláš?" Spýtalo sa dievča so psom. Mohla mať najviac desať rokov. V čokoládových očiach sa zračila zvedavosť. Usmievala sa.
Zaváhala som. Nemala som vo zvyku zoznamovať sa s náhodnými bytosťami.
Avšak to, že boli počas osláv konca zimy vo svete ľudí ma zaujalo.
"Swylna." Odpovedala som potichu. "Je nezvyčajné vidieť vás vo svete ľudí." Tú vetu som na konci nechcene vyslovila ako otázku.
"Aký paradox, že to hovorí tá, ktorá tu taktiež nepatrí." Preniesla elfka. Hlas mala tichý a priezračne jemný. Prikývla som. Mala pravdu, nič som však nepovedala. Kentaur napokon usúdil, že pre nich nepredstavujem hrozbu a sklopil zbraň. Položil ju vedľa seba a poskladal pod seba kopytá, aby sa na nich posadil na trávu. V malom kruhu okolo nich bola zelená a nemala na sebe ani stopy po snehu.
"Ja som Etnis." Zatiahla a usmiala sa. Natiahla ku mne drobnú rúčku v priateľskom geste. Strnula som a pritisla si ruku na srdce a elfskom pozdrave. Neradi sa iných dotýkame, ak nemusíme.
Máme to v krvi.
"Toto je Krehol, a Anys." Povedala, keď si uvedomila, že jej nepotrasiem rukou a spustila ju. Postupne ukázala na kentaura a elfku. V stromoch za mnou zapraskali kroky a ja som stuhla. Z húštiny sa vynoril nízky tvor , muž, s rukami plne naloženými drevom, z ktorého kvapkal roztápajúci sa sneh. Elfka si povzdychla.
"Nemohol si sa aspoň pokúsiť nájsť drevo, ktoré nie je úplne nasiaknuté vodou? To, že ho dokážem vysušiť neznamená, že mám chuť a náladu na to plýtvať energiou." Z hlasu som cítila otrávenie a rezignáciu, keď sa napokon aj tak postavila a prešla ku drevu, ktoré tvor zložil na kopu. Mal svetlo hnedé oči posadené hlboko do lebky a hustú bradu spletenú do hrubého vrkoča. Všimla som si, že pod hrubou vlnenou čiapkou nemá jediný vlas.
"A toto je Lynden." Zatiahlo dievča. Trpaslík sa na mňa nedôverčivo zahľadel. "To je Swylna, Chlpáč ju našiel keď šla okolo." Lynden pokrútil hlavou.
"Nie sme nejaký potulný charitatívny cirkus, že zoberieme každého vandráka, ktorý pôjde okolo Etnis, pochop to už." Zahundral. Hlas mal chrapľavý, keď som ho počúvala, mala som nutkanie si odkašľať. Sípavo sa nadýchol a odpľul si do tmy.
Odolala som pokušeniu sarkasticky poznamenať, že ani ja nestojím o ich spoločnosť.
"Nemienim sa zdržať, hľadala som miesto na prenocovanie." Zamrmlem a zahľadím sa do ohňa. Medzi ľuďmi, ani inými bytosťami som sa nikdy necítila dobre, v tejto rôznorodej skupinke však nemám tak výrazné nutkanie utiecť do samoty. Pohľadom skočím na elfku, Anys, stojacu nad kopou dreva s prižmúrenými očami. Pery sa jej nehlučne hýbu pri odriekavaní a ja sledujem, ako jej k natiahnutým rukám stúpa z dreva para.
Očividne tiež podstúpila výcvik zaklínania.
Trpaslík sa šomrajúc zvalí do trávy blízko ohniska a natiahne k nemu ruky, pričom nimi skrehnuto pohýbe.
Mala by si ísť. Blesne mi hlavou a ja si uvedomím, že to by bolo najlepšie. Na okamih však pocítim nevýslovné nutkanie ostať a opýtať sa kentaura, ktorý sa teraz hlučne smeje na niečom, čo trpaslík povedal, otázku, ktorú som prevracala na jazyku ako niečo veľmi nepríjemné a trpké, čo nemôžem vypľuť.
"Krehol?" Jeho meno znie z mojich úst zvláštne, akoby som ho nemala vyslovovať. Stuhne a otočí sa tvárou ku mne. V očiach vidím, že je obozretne zvedavý, čo zo mňa vypadne. Sála z neho nedôvera ako jemná vôňa. Pocítim, ako sa mi zježia vlasy na zátylku a na okamih neviem, či je to kvôli otázke, ktorú chcem aj nechcem položiť, alebo kvôli tomu pohľadu.
"Čo?" Opýta sa viac z povinnosti ako zo zvedavosti. Položí na zem džbán, ktorý sa mu mezitým ocitol v rukách a čaká.
"Počul si o..." Zaseknem sa. Nespúšťa zo mňa oči a popri tom si odpije z krčaha. "Sacerdovi?" Poviem o poznanie tichšie. To meno ho prekvapí a vyprskne víno do ohňa, ktorý ticho zasyčí. Rukou mu mykne ku zbrani.
"Kvôli tomu skurvysynovi som teraz tu a nie vo Ferylii. Jasné, že som o ňom počul, aj keď by som radšej povedal opak." Ukáže si na tenkú líniu vedľa ľavého oka, o ktorej som si myslela, že je to jazva. Keď sa však zadívam pozornejšie uvedomím si, že je to niekoľko starých symbolov spojených do slova.
Trpiteľ.
Potrasiem hlavou.

"Ako to?" Počujem samú seba pýtať sa. Neochotne si povzdychne a opäť položí krčah do trávy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | 21. srpna 2016 v 16:53 | Reagovat

*jačí a skáče okolo stola ako pri tanci dažďa (len s tým rozdielom, že ak v tom bude pokračovať, zlomí si nohu)* Bože, Ari~! To je skvelé! Ochocho... normálne krochkám spokojnosťou, tak dobre je to napísané... dokonalé opisy, dokonalé postavy a ich povahy, dokonalá atmosféra... ja len môžem v tichosti (že haha..) spokojne prikyvovať hlavou pri predstave, ako príbeh bude pokračovať. Neviem sa dočkať! A mám toľko otázok...

2 Ari Ari | E-mail | Web | 21. srpna 2016 v 17:44 | Reagovat

[1]: Predsa vieš, že tie otázky môžeš pokojne vysloviť. Odpoviem Ti (ak to nebude priveľký spojler pre ďalší vývoj udalostí, haha) Nezlom si nohu, nebolo by to príjemné, keď máš sadru nevieš si ju ani poškrabať, heh.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama