Hello Sweetie.

Blueberry XVIII.

28. června 2016 v 20:01 | Ari |  Blueberry
Odmlčala som sa.. Asi dlhšie, ako by sa na slušného človeka patrilo. Ale nikdy som o sebe predsa netvrdila, že som slušný človek, však? Či? Nevadí.. Aj tak to pravdepodobne nikto nebude čítať.. A aj tak je to brečka.. Ale za pokus to stojí, čo už asi sa nevzdám. Príjemné čítanie.. Ak to niekto číta.


Môj zámer však tak celkom nevyšiel, keď ku mne prišli dvaja starší bojovníci, ktorí so mnou niekoľko dní cvičili. Očividne si dali za úlohu zatiahnuť ma do kolektívu, lebo sa ma vypytovali všetky podrobnosti na to, odkiaľ som, ako sa mi tu páči, či nie som hladná a snažili sa do mňa naliať všetok alkohol, ktorý im prišiel pod ruku. Napriek tomu, že som piť nezvykla, v hlave mi už večnosť vírilo priveľa otázok na to, aby som ich čo i len sekundu dlhšie znášala z triezvou mysľou, takže som väčšinu ponúkaných nápojov neodmietla. Akonáhle si všimli, že za nimi ani veľmi nezaostávam, naliehali, aby som sa pripojila ku jednej zo skupiniek sediacich okolo vatry, kde akurát počúvali muža bez trička s dlhou kľukatou jazvou tiahnucou sa cez ľavý biceps a hruď, končiacou na sánke tesne pod okom. Rozprával svoj zážitok s jednou dievčinou v jednom z práve tých verejných domov, ktoré som spomínala.
Odniekiaľ vytiahli fľašu zabalenú do mäkkej látky, očividne ako ochranu pred tým, aby sa rozbila, a podávali si ju dokola, pričom každý si z nej povinne odpil. Keď sa dostala ku mne, zacítila som silné víno z zo sladkých plodov, ktoré som síce nevedela pomenovať, no všimla som si za jedálňou pár stromov, na ktorých rástli, a Yrrebeul mi z nich jeden krát priniesol, pričom ich aj pomenoval, no vďaka mojej mimoriadne efektívnej pamäti mi to okamžite vyfučalo z hlavy.
Poriadne som si odpila a podala fľašu ďalej, snažiac sa maskovať, ako mnou prešla triaška a rozhorelo sa mi hrdlo. Oči mi zakalili slzy, no rýchlo som zažmurkala a tvárila sa čo najnenápadnejšie. Zreteľne som začala pociťovať, ako mi to množstvo alkoholu zahmlieva myšlienky a moja nálada sa očividne zlepšila s tým, že som registrovala svoju nečakanú výrečnosť a smiech, no ani najmenej som sa ich nesnažila skrývať, ako by som to robila, keby som nevypila tých.. To množstvo nápojov.
Onedlho sa k nám dostala várka chutne vyzerajúceho a ešte chutnejšie voňajúceho mäsa na obrovskom plechu, kopcovito obloženému ovocím a chrumkavými slanými zemiakmi so smotanou a omáčkou. Na druhom podnose bolo nespočetné množstvo drevených tanierov a príborov, aj napriek tomu, že všetci volili jesť rukami. Nabrala som si porciu, ktorá by sa dala pokojne označiť za obstojnú aj pre prípadného drevorubača pracujúceho denne dvadsať hodín a pustila sa do neho. Príjemne sa mi rozplývalo na jazyku a ja som si v tichosti vychutnávala výbuch chutí v ústach. Po chvíľku však to vzácne ticho prasklo ako mydlová bublina, a chlapi sa, napriek skutočnosti, že mali plné ústa, začali znovu nahlas baviť o všetkom možnom.
Uvedomila som sa, že som sa ku nim pridala a kvetnato im opisovala nejaký z mála smiešnych zážitkov zo svojho života, keď som na pleci pocítila čiusi ruku a obecenstvo stíchlo ešte viac. Obzrela som sa a rozostreným pohľadom spoznala Yrrebeula, alebo skôr len jeho siluetu a vôňu. Nevedela som to povedať s istotou, no nezdalo sa mi, že by sa nejako špeciálne zabával.
"Ahoj, už si sa vrátil?" Spýtala som sa veselo a zložila si do úst posledné sústo mäsa a kúsok slaného zemiaku. Prikývol.
"Môžeš na chvíľku?" Moja myseľ spracovávala tie slová pomaly, no napokon som prikývla a postavila sa. Svet sa mi zakrútil pred očami a takmer som sa opäť zviezla na miesto, no čiesi ruky ma zachytili. Yrrebeul ma podoprel a viedol bokom od baviacich sa skupiniek a tlejúcich ohňov.
"Si v poriadku?" Spýtal sa tak potichu, že som mala problém ho počuť, no prikývla som, na čo sa mi svet zlial do jednej veľkej šmuhy a ja som opäť stratila rovnováhu. "Si si istá?" Spýtal s a a matne som rozoznala pochybnosti v jeho hlase.
Tentokrát som neprikývla.
"Spravila som niečo zlé?" Tentokrát pre zmenu on pokrútil hlavou.
"Nie, nič, len som sa chcel uistiť. Nevyzeráš dobre. A zajtra máme súd, tak som myslel, že by si na neho nechcela ísť v takom stave.
V preklade, mala som večierku.
Netuším odkiaľ, no v tele sa mi nahromadil hnev a ruky sa mi roztriasli.
"Prečo ma musí zakaždým niekto buzerovať?!" Zavrčala som a rozhodila rukami, na čo som sa jemne zakymácala, no hneď som opäť nadobudla stratenú rovnováhu. "Prečo pre jeden krát nemôžem o tom, čo spravím, rozhodovať len ja?! Prečo?!" Neuvedomila som si ako, no po lícach mi stekali slzy. Neobťažovala som sa ich utrieť, no Yrrebeul, napriek tomu, že som ho očividne zaskočila, sa ku mne naklonil a kúskom handričky, ktorú vytiahol odniekiaľ, mi ich zotrel.
"Pššt, nechcel som ti zle." Snažil sa ma uchlácholiť, no to už som sa triasla na celom cele a dusila v sebe vzlyky, takže mnou cukalo a začkávala som sa.
"Nikoho som neprosila, aby sa mi montoval do života! Od nikoho som nikdy nechcela, aby mi ho riadil, tak prečo ma konečne nenecháte všetci na pokoji?!" Zvýšila som hlas a matne registrovala, ako sa Yrrebeul znepokojene obzrel k ohňom. Potom uprel zrak opäť na mňa a zodvihol ruky v zmierlivom geste.
"Prepáč, nechcel som, aby si mala pocit, že ťa komandujem." O krok podišiel, ruky mal stále zdvihnuté a pomaly ich ku mne natiahol. Myseľ mi ako mor zamorili spomienky a myšlienky. V každej jednej sa ma niekto snažil ovládať.
Najprv rodičia.
Chlapec, o ktorom som si myslela, že je moja spriaznená duša.
Dievčatá, ktoré som sa opovážila považovať za svoje kamarátky.
Muži v dlhých bielych plášťoch.
Muži so zbraňami za opaskami.
Všetci.
Dokonca aj Berry.
Roztriasla som sa ešte viac a naplo ma. Svet sa mi rozostril a ja som si už po niekoľký krát dnes uvedomila, že som toho vypila priveľa a dala tak kvôli tomu priechod myšlienkam, ktoré som v triezvom stave stále nevedomky potláčala. Zahľadela som sa do zeme a napokon zavrela oči. Svet sa mi krútil a mala som pocit, akoby som stála na loďke na rozbúrenom mori. Žalúdok som ovládala len silou vôle.
Pocítila som ruky, ako ma nútia stáť rovno a bránia mi v tom, aby som sa zviezla na chladnú trávu. Jemne mnou zatriasol a pocítila som, ako ma objal.
"Pšt. Bude to dobré. Upokoj sa, nechcel som." Pošepol mi a potiahol ma niekam, pravdepodobne ku chatke. Nevedela som to však presne, oči som mala ešte stále zatvorené a bála sa ich otvoriť. Kráčala som len podľa toho, kam ma viedol.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 To bolo... supermegaultrasenzamaxiúžasné! To bolo... supermegaultrasenzamaxiúžasné! | 28. června 2016 v 21:20 | Reagovat

Tak, tak... svoju vernú čitateľku si veľmi potešila a ulahodila jej jazyku na poviedky... to znie divne... nevadí, na prepisovanie nemám chuť. Veľmi sa mi páčilo, ako si tú párty popísala, potom tie jej pocity a myšlienky, ktoré sa jej začali držať potom, čo do seba liala alkohol, a keď ju Yrrebeul... asi to píšem zle.. a nie! Napísala som to správne! Som šikovná.. no, takže sa mi tiež páčilo, ako sa v nej všetko pohlo, keď ju Yrrebeul dirigoval, ako v nej vzkypeli myšlienky a pocity.. proste dokonalé. Asi sa budem opakovať, ale je to úžasné, a tiež by nezaškodila dlhšia kapitolka, že? Heheh, ďakujem, urobila si mi veľkú radosť! ♥

2 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 20:26 | Reagovat

Konečne sa Haylei (ospravedlňujem sa, doteraz som písala Hayley, neviem prečo) vzchopila a povedala si svoje a bola nie len k sebe úprimná, ale aj k okoliu, konkrétne ku Yrrebeulovi, aj keď on nie je zlý, ale tiež asi nemá príliš vlastný názor, resp. nestará sa o to, akurát o ňu, poslúcha a to je tak všetko. Možno sa jeho charakter zmení, uvidíme čo prinesú ďalšie kapitolky, no v každom prípade sa mi to páčilo, aj keď nabudúce by snáď jej úprimný prejav zvládla aj bez alkoholu. :P No a čo sa týka toho, že si mala útlm a podobne, z toho si nič nerob, raz za čas to jednoducho príde (sama to poznám), ale časom to odíde a nastane múza a inšpirácia. :) A my čitatelia si na pokračovanie počkáme, nemáme sa kam ponáhľať a nikam neodchádzame. :) Inak celé poobedie som venovala celému tvojmu príbehu, od začiatku, každú jednu kapitolu som si prečítala, aby som tomu celkom rozumela, lebo to sa nedá čítať v strede alebo na konci a tváriť sa, že všetkému rozumiem a pritom nie. Takže som to takto vyriešila a vôbec neľutujem ten čas, ktorý som tomu venovala a aj venovať budem, keď budem mať samozrejme čas. Veľmi pekne píšeš, pútavo, až na pár chýb (myslím len preklepy, nič hrozné). Takže, teším sa na ďalšiu kapitolu. :)

3 Ari Ari | E-mail | Web | 23. července 2016 v 13:45 | Reagovat

[2]: Ani nevieš, ako ma ten komentár potešil, som rada, že sa niekomu páči čo píšem aj napriek tomu, že mne sa to väčšinu času zdá ako fraška..
Možno práve to som potrebovala, aby som sa dokopala k tomu napísať ďalší diel, vidím to tak, že v blízkej dobe sa na to naozaj pozriem. Aspoň sa posnažím.. Uff
To s tými preklepmi si ma nepotešila, v tomto sa snažím si na to dávať pozor, teraz, ako sa poznám, prejdem kúsok po kúsku tú poviedku a budem ich hľadať. Zbohom real life. Heh.
Som naozaj rada, že sa Ti to páčilo a ospravedlňujem sa, že reagujem oneskorene, úprimne som to tu už takmer vzdala.

Pekný deň.
A.

4 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 28. července 2016 v 15:30 | Reagovat

[3]: To je v poriadku. Veď každý máme aj iné veci na práci ako sa starať o stránku a písať príbehy. Určite napíš pokračovanie, veľmi ma to oslovilo. :) A to s tými preklepmi, to sa predsa stáva. Len som tým chcela povedať to, že tvoj štýl písania a opis je skvelý a to je podstatné. :)
Hlavne to tu nevzdávaj, lebo nikdy nevieš kto všetko sa ešte dostane k tvojmu blogu vrátane mňa. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama