Hello Sweetie.

Blueberry XVII.

7. června 2016 v 18:24 | Ari |  Blueberry
Tak. Oficiálne prehlasujem, že časy, keď som mala Blueberry napísanú a len som viacmenej 'odrezávala' kúsky a hádzala ich sem, úspešne pominuli. Modlime sa, aby sa slečna tvorivá kríza neusadila nadlho.


Nemala som však celý deň na to, aby som na seba a na Sethosa v duchu nadávala. Narýchlo som pustila obe kohútiky, aby sa mi vaňa skôr napustila a spočinula pohľadom na zrkadle. Zreteľne sa mi začali rysovať svaly a musela som nechcene priznať, že vyzerám dobre. Nikdy som nebola doslova obézna, no tie týždne výcviku mi len pomohli.
Kúpeľ nebola taká, akú som si predstavovala. Nemala som čas sa uvoľniť, keďže som bola priveľmi nervózna zo svojho hosťa, ktorý podľa jeho slov, na mňa práve teraz čakal v mojej izbe. Nemohla som si pomôcť, no chcela som zistiť, ako sa vždy dokáže dostať niekde absolútne nepozorovane. To, že si ho nevšimnem ja je jedna vec, no priplížiť sa do tábora plného trénovaných bojovníkov by mali byť aspoň trošku ťažké. Jemu to však očividne nerobilo najmenší problém.
Osušila som sa a zamotala si vlasy do uteráka, keď som si uvedomila, že ho ešte budem potrebovať. Stiahla som ho z hlavy a omotala sa do neho ako najlepšie som vedela. S hlbokým nádychom som vyšla z kúpeľne a zamierila do svojej izby. Ležal na posteli tak, ako hovoril a hľadel do stropu s rukami založenými za hlavou. Keď si ma všimol, stojacu vo dverách, vstal a znovu sa zasmial.
"Ako som už hovoril, pristane ti to takto." Zatiahol sladko a odhalil zuby pri smiechu. Našpúlila som spodnú peru a preložila si ruky cez prsia.
"Mohol by si prosím ťa odísť, aby som sa mohla obliecť? Naozaj, baviť sa s tebou v uteráku je takmer posledná vec, ktorú chcem robiť."
"A ktorá je tá posledná?"
Pokrčila som plecami. Nič konkrétne mi v danú chvíľu nenapadlo a ani sa mi nad tým nejako zvlášť nechcelo premýšľať.
"Tak, prečo si sa tak náhle zjavil? Po vyše mesiaci? Nehovor mi, že je to len priateľská návšteva, lebo som ti chýbala." Spýtala som sa akonáhle som bola oblečená a on sa opäť vrátil do mojej izby.
Bez opýtania sa mi opäť zvalil na posteľ a prekrížil si nohy, nespúšťajúc zo mňa pohľad.
"No, ak neakceptuješ odpoveď, že som ťa chcel len vidieť, tak ti asi nemám čo povedať. Naozaj som prišiel len aby som videl, ako veľmi ti vymyli mozog. Och, a aby som nezabudol, tiež kvôli zajtrajšiemu procesu." Pokrčil plecami a zívol. "Z celkom spoľahlivých zdrojov viem, že sa skončí celkom obstojne a takmer nikto neumrie." Načal a ja som priam cítila, ako chce, aby som sa spýtala, kto bude ten, čo umrie. No len som mlčala a čakala, čo povie. Povzdychol si.
"Plánujú odsúdiť len nášho najmladšieho člena. Nepozeraj tak na mňa, neviem prečo práve jeho, ani čo sudcov doviedlo k takému rozhodnutiu." Dodal, keď videl, ako som sa nadýchla aby som položila otázku.
"Za čo vás vlastne v skutočnosti súdia? Čo ste zač?" Vysypala som zo seba tie otázky, aj keď neboli práve tým, čo ma v tom momente zaujímalo najviac. "Koľko má rokov?" Dodala som a zahľadela sa na muža s bielymi vlasmi a prenikavým pohľadom, ktorý bez pohnutia hypnotizoval strop a zrazu sa tváril viac než vážne.
"Za veci, ktoré sme nespáchali, ale ktoré nemajú na koho hodiť a my sme celkom vďačný cieľ, keďže sme.." Zasekol sa. "Na okraji spoločnosti." Pozrel na mňa a hneď na to uprel pohľad von oknom. "Má dvanásť, o niekoľko dní trinásť." Priam som pocítila, ako mojim telom prešiel šok. Ako sa mohlo dvanásť ročné dieťa ocitnúť v takej spoločnosti. A ako ho môžu chcieť zajtra odsúdiť?!
"Veď to nedáva žiaden zmysel!" Vyhŕkla som. "Ak tak nutne chcú niekoho zabiť, prečo by si vyberali dieťa?" Sethos si povzdychol a opäť na mňa pozrel. "Naozaj sa ma to pýtaš? Polož si tú otázku ešte raz a som si istý, že ti dôjde odpoveď, ktorá je celkom logická pre niekoho, kto nás nenávidí." Niekoľko sekúnd som sa snažila nechať to uležať v hlave. Očividne to však trvalo pridlho, lebo Sethos znervóznel.
"Chcú nás potrestať. Boli by najradšej, keby sme neexistovali, no zabiť nás všetkých nemôžu, tak sa snažia nás morálne oslabiť."
"Kto by mohol schváliť niečo také." Zahryzla som si do pery a pošúchala si krk. Nedávalo mi to ani najmenšiu logiku, a už vôbec sa mi nechcelo veriť, že by sa tu diali takéto zverstvá. V tom mi ale hlavou prebleslo, čo sa dialo tam. Tam u nás. Vysoko postavení očividne, nehľadiac na to v akom svete sa nachádzajú, sú schopní spraviť čokoľvek len aby bolo po ich.
"Predpokladám, že si ešte nebola na žiadnom tunajšom súdnom pojednávaní." Začal opatrne. Pokrútila som hlavou a čakala, ako bude pokračovať. Vyzeral, akoby ani nevedel, či chce hovoriť ďalej. "Ak si bola predvolaná listom, máš určitú moc pozmeniť chod pojednávania, alebo ako by som to povedal. Jednoducho, vyššia moc si myslí, že nijako neohrozíš očakávaný výsledok a považuje ťa za dôveryhodnú na to, aby si sa počas pojednávania po vypýtaní, vyslovila." Pomaly mi začalo dochádzať, na čo prišiel a čo po mne chce.
"Takže mi naznačuješ, že ak by som chcela, dokázala by som ovplyvniť proces natoľko, aby ho neodsúdili? Ja? Prečo by som ja mala mať takú moc, veď som len prisťahovalec." Časť, ktorú som chápala, sa priveľmi miesila s tou, ktorú som nedokázala pochopiť akokoľvek som sa snažila. Bolo to jednoducho priveľmi pritiahnuté za vlasy, aby nejaký prisťahovalec rozhodoval o súdnom procese. Z toho, čo som o súdoch vedela by som musela byť prinajmenšom sudca, alebo člen poroty na to, aby som do toho mohla hovoriť. A pokiaľ si dobre spomínam, nebola som ani jedno z toho.
"Presne tak. Ale samozrejme, do ničoho ťa nútiť nemôžem, máš vlastnú slobodnú vôľu. Teda aspoň relatívne slobodnú." Dodal tichšie, akoby sám pre seba. Mimovoľne som prikývla. Očividne nečakal na moju odpoveď, lebo vstal z postele a zívol.
"Ako to mám teda ovplyvniť?" opýtala som sa na jeden dych predtým, ako som si vôbec stihla premyslieť slová, ktoré vypúšťam z úst. Moje slová ho celkom očividne potešili, lebo sa mierne uvoľnil a pozrel na mňa.
"Teraz ma dobre počúvaj. Naše súdne procesy prebiehajú takto.."
Keď o dvadsať minút neskôr skončil, v hlave som si prehrávala celý jeho prehovor, aby som nezabudla na nič podstatné.
Napriek tomu, že som si stále nebola tak celkom istá, ako spraviť to, čo po mne žiada, môj aký-taký zmysel pre spravodlivosť, ak sa to dá nazvať takto, mi zreteľne hovoril, že napriek všeobecnému názoru nesmiem nechať, aby popravili tak mladého človeka.
Aj napriek skutočnosti, že patrí ku nejakým odpadlíkom, alebo podobne označovanej skupinke.
"Asi by som sa mal odobrať a nechať ťa samú, vyzerá to, že sa u vás chystá nejaká hostina, na ktorej predsa nemôžeš chýbať." Prehodil akoby mimochodom po niekoľkých minútach ticha Sethos, pozerajúci von oknom na tmavnúce okolie a svetlá vatier, ktoré postupne zapaľovali bojovníci.
Úplne mi to vypadlo z hlavy. Rýchlym krokom som sa presunula ku skrini a tak trochu odstrčila z vesty Sethosa, ktorý sa pobavene zasmial, a vytiahla som niečo ako čiernomodrý ťažký plášť. Večer býva zima a aj napriek tomu, že sú všade navôkol vatry, je príjemnejší pocit mať na sebe niečo, čo chráni plecia pred zimou.
"Tak, dúfam, že spravíš čo budeš môcť." Prehovoril a mierne sa uklonil. Potom rýchlym krokom vyšiel z izby, naposledy na mňa žmurkol a zavrel dvere. Kým som k nim priskočila a otvorila ich, nebolo po ňom ani stopy. Povzdychla som si.
Ako to robí?
Vyšla som von z chaty a zamierila na druhý koniec pozemku vyhradeného pre výcvik. Niekoľkí bojovníci postavili vysoké plátené stany a v štyroch obrovských kotloch začala bublať polievka, ktorej vôňa sa niesla vzduchom až ku mne. Na ďalších piatich ohniskách na ražňoch pomaly otáčali napichnuté prasce, z ktorých masť kvapkala do ohňa pod nimi a nahlas syčala.
Pozdravila som niekoľko mužov, ktorých mená som si už matne pamätala a postavila sa trochu bokom, mimo bujarých skupiniek vedúcich rozhovory o všetkom možnom od noviniek v kráľovstvách, po celkom oplzlé popisovanie niektorých verejných domov v neďalekom okolí. Výnimočne som nezachytila ani jedno slovo ohľadom boja, tréningu alebo obrany kráľovstva. Sadla som si na strom, ktorý sa pred niekoľkými týždňami prelomil po zasiahnutí blesku. Na tom mieste bol čierny a obhorený, no na niekoľkých vetvách koruny, ktorá siahala na zem, sa dalo celkom pohodlne usadiť tak, že som bola blízko diania a zároveň dostatočne ďaleko na to, aby sa ma niekto niečo pýtal alebo sa ma snažil zatiahnuť do rozhovoru.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 7. června 2016 v 22:20 | Reagovat

Už sa cítim, ako pokazený gramofón, ale stále sa mi to nesmierne páči... nestratilo to nič z čara, ktoré bolo v predošlých kapitolách a neodklonila si sa od hlavnej témy, teda súdu a uprchlíkov. Hoci, ešte ma stále zožiera zvedavosť ohľadom sveta, z ktorého prišla a jej minulosti, dôvodoch, prečo odišla, a podobne. No som spokojná. Stále je dostatok miesta na to, aby sme sa to dozvedeli... teraz som však najviac zvedavá na ten súd. Už sa neviem naň dočkať.. n.n

2 Ari Ari | 8. června 2016 v 18:09 | Reagovat

[1]: To sme dve. Tiež som na neho zvedavá :D Ale všetko pekne pomaličky, ak ma nezrazí vzducholoď, mala by som sa dostať ku všetkému. Once..

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 20:18 | Reagovat

Je to parádne a rozhovory so Sethosom sú čoraz živšie a zaujímavejšie a je ozaj sexi ako sa tak odrazu objaví a zmizne, aj keď... to, že zmizne, nie je sexi.. je to smutné, že tam viac nie je. :D O:) No dúfam, že ten súd dopadne dobre a nikoho neodsúdia na smrť, lebo mi to príde pritiahnuté za vlasy, aby odsúdili dieťa, preboha. To je naozaj kruté a zdalo sa mi ešte na začiatku niečo divné na tom kráľovstve a kráľovnej. A mňa by zaujímalo, že ako vznikli odpadlíci, resp. prečo vôbec sú, čo je na nich také zlé, keď sa ním až takto správajú.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama