Hello Sweetie.

Blueberry XVI.

6. června 2016 v 17:17 | Ari |  Blueberry


Svetlo sa zamihotalo a potemnelo. Myseľ som však mála stále sústredenú na jeho prúdenie a o niekoľko nekonečných sekúnd plných uhýbania sa striedavo pred jedným, alebo oboma mečmi, som pocítila, že to, na čo som sa sústredila, a z čoho mi po čele stekal pramienok studeného potu, sa mi podarilo. Svetlo zreteľne zapraskalo a rozjasnilo sa. Chytila som zbraň oboma rukami a uskočila do strany, bola som natoľko sústredená na silu, ktorá mnou prúdila, že som letmo vnímala svoje pohyby, našľapovanie do trávy a úskoky. Otočila som sa prudko, ako šelma v zúrivom bojovom tanci a zahnala sa na Yrrebeulove nechránené miesto. Uskočil prineskoro a prehol sa od bolesti, no útočil ďalej.
Úskok, ústup, útok, ústup, útok, úskok.
Podarilo sa mi uskočiť dostatočne ďaleko a rozohnala som sa okolo seba, brázdiac koncom žezla zem v dokonalom kruhu. Nápor vzduchu prinútil odskočiť generála niekoľko metrov. Sledovala som, ako namáhavo dýcha a ľahkými krokmi sa priblížila.
Zodvihla som zbraň nad hlavu a zahnala sa.
Zastavili ma jeho meče, no rukami som cítila chvenie jeho sily, a pomaly povoľoval. Planúce svetlo bolo takmer pri jeho tvári a videla som, ako sa mu od jeho tepla rosí tvár. Neďaleko nás zašuchotalo krovie a na kraji čistiny sa objavila Blueberry.
A vtedy som sa prestala sústrediť.
"Si v poriadku?" Rozoznala som hlas nado mnou a otvorila oči. Nado mnou sa skláňal Yrrebeul a ja som sa cítila ako po útoku tornáda. Akonáhle ma totiž Berry vyrušila, moje sústredenie opadlo a s ním vymizlo aj svetlo spolu so silou. Z končatín sa mi zatratila všetka sila a tlak, ktorý Yrrebeul vyvíjal na meče, aby si udržal žezlo od tváre sa stal zrazu priveľkým.
Nasledoval pád a zopár neúspešných pokusov, nabrať do šokovaných pľúc kúsok vzduchu.
A potom niekoľko minútový výsluch, ako sa mi podarilo zapojiť obe ruky do boja a súčasne ovládať aj silu zbrane. Nadychovala som sa, že sa priznám, kto ma to naučil, keď jeden kúsok mojej mysle začal protestovať.
Nakoniec som svoju myseľ poslúchla, a na otázky som odpovedala neurčito, akoby som nevedela, ako sa to podarilo. Sčasti to aj bola pravda. Blueberry len ticho stála vedľa nás, a počúvala.
"To je skvelé!" V generálových očiach som videla nadšenie, aj keď si ešte stále pritískal ruku na bok, ktorý sa mi podarilo zasiahnuť. Mňa bolelo celé telo a hrozilo, že mozog mi o chvíľu vyskratuje a jednoducho sa vypne. "Musíme cvičiť, nech to vieš ovládať! Choď si chvíľku odpočinúť a hneď pokračujeme vo výcviku." Nadšenie z neho priam sálalo do ovzdušia, no moje kosti a svaly bolestivo protestovali proti vidine ďalšieho skorého výdaju energie podobnému tomuto. V bruchu mi na zdôraznenie tejto námietky zaškvŕkalo.
"Ach, samozrejme, až sa naješ." Prikývol a ďalej viedol svoj veselý monológ aký je to skvelý pokrok.
A ja som v mysli musela poďakovať Sethosovi a jeho praktikám, ktoré boli zrelé blázinca, no účinné.
Alebo ho preklínať?
Keď sa konečne vzdialil a ja som dostala príležitosť si na chvíľu posedieť pri jedle, akoby zo mňa opadol kameň. V mysli sa mi mihli jeho rôzne tváre. Prvá bola prísna, používaná proti nepozvaným hosťom ich sveta a zločincom. Tou ma privítal v kráľovstve. Druhá bola veselá, keď sa mu v smejúcich sa očiach lesklo svetlo a on veselo napodobňoval ceremóniu okolo pitia čaju a podobných vecí, ktoré nikdy nepovažoval za dôležité alebo podstatné. Tou mi pomohol, keď som sa strácala v informáciách a bola som vydesená z toho, čo ma čaká. Tretia, a posledná je zapálená bojom a pripravená sekať, mlátiť, napredovať v schopnostiach ako poraziť súpera. Tú zažívam teraz.
A opäť som stratená a vydesená vidinou budúcnosti, v ktorej ma nečaká nič iné ako boj. Je jedno, či je to boj na cvičisku, alebo misie bojovníkov. Stále boj.
Ako bez duše som sa posadila do najvzdialenejšieho kúta jedálne, ktorá bola momentálne skoro prázdna a prehrabávala sa vidličkou v mäse, ktoré som si vybrala.
Mať tak teraz niekoho, komu sa môžem zveriť.
Dni plynuli v únavnom stereotype. Keď som netrénovala, snažila som sa dať dokopy prehriate svaly, ktoré celú dobu protestovali a dožadovali sa niekoľkodňového oddychu. Ten sa ale nedostavoval, akokoľvek uprene som si to priala. Mojou jedinou starosťou bolo zvýšiť svoju fyzickú silu, aby som následne mohla zvýšiť aj silu mojich kúziel, alebo ako ich nazvať. Dýku som potrebovala čoraz menej, až kým som ju jedného dňa nenechala položenú na nočnom stolíku.
Neuvedomila som si, koľko dní uplynulo, kým som opäť našla obálku s predvolaním na súd. S menšími ťažkosťami som vyrozumela dátum, aj keď som si ešte nepamätala názvy všetkých dní aj mesiacov, lebo toho bolo jednoducho priveľmi mnoho.
Súd má byť o dva dni. Uvedomila som si, že som doteraz neprišla na to, prečo ma predvolali, a čo bude mojou úlohou. Znovu som v mysli počula Sethosov hlas, ktorého som od svojho podivného únosu nevidela.
"Zaisti nech nikto neumrie." Ako? Mám snáď vstať a namietať, ak by niekoho chcel sudca odsúdiť na smrť? Alebo mám proste len vyskočiť ako nejaký superhrdina a pustiť ich na slobodu? Určite by to nebol dobrý nápad, a ničoho by som tým nedocielila, akurát by som vytvorila kopu ďalších, nových problémov.
Na tréningoch som bola nesústredená, čo si všimli aj spolubojovníci. Yrrebeul so mnou už niekoľko dní netrénoval. Po mojom pokroku usúdil, že základy už viem, a priradil ma k skupinke niekoľkých bojovníkov, takže som zakaždým bojovala s jedným, prípadne výnimočne s dvoma z nich. On medzitým niekam zmizol, a po chvíľke skúmania som zistila, že odišiel na misiu do tretieho kráľovstva spolu s Blueberry a niekoľkými ďalšími generálmi z ostatných plukov.
Po približne desiatom odzbrojení, kedy som sa opäť zamyslela nad tým, čo ma čaká na súde ďalší deň, vyhlásil vedúci skupinky pauzu a odtiahol ma stranou. Stále som si presne nepamätala jeho meno, nebola som sa istá, či mu hovoria Ronny alebo Rohnie.
"Je všetko v poriadku?" Opýtal sa, pohľadom skúmajúc, ako sa zatvárim. Prikývla som a nadýchla sa, že sa mu posťažujem, aká som v strese zo súdu, no potom mi došlo, že ho to nezaujíma, rovnako ako ani nikoho iného. Ľudia, čo boli okolo mňa, mysleli celú dobu len na to, aby obránili kráľovstvo a splnili príkazy generálov. Nejaké malicherné zmätené dievča bolo to posledné, čo v jednotke potrebovali. Opäť som vydýchla.
"V poriadku, ospravedlňujem sa, zamyslela som sa. Môžeme pokračovať." Na čo pokrútil hlavou.
"Nie, na dnes toho bude dosť. Večer sa chystá porada a potom bude menšia hostina, takže teraz skončíme skôr. Môžeš ten čas využiť aby si dopremýšľala a bola opäť duchom prítomná." V jeho tóne chýbal ten milý odtieň zhovievavosti, ktorý som cítila, keď sa so mnou rozprával Yrrebeul. Alebo to možno bola trpezlivosť. No došlo mi, že nemôžem čakať, že ma budú všetci zbožňovať. A už vôbec nie na tomto mieste.
Odpovedala som, že rozumiem, a pobrala sa smerom ku spoločnej chatke, ktorá bola teraz, keď bol Yrrebeul na výprave, celá pre mňa. Založila som si žezlo na chrbát a pohybom popraskala kĺby v prstoch a ramenách, ktoré nepríjemne stuhli. Nepohnevala by som sa za dlhú, uvoľňujúcu masáž, no myslím, že tu sa mi ničoho takého nedostane.
Akonáhle som vošla do izby, zhodila som zo seba prepotené oblečenie, a len s uterákom v rukách som sa vybrala do kúpeľne, ktorú som mala po chodbe vedľa izby. S rukou na kľučke ma vyrušil priveľmi známy hlas, ktorý som však už niekoľko týždňov nepočula.
"Na taký pohľad by som si vedel zvyknúť." Zasmial sa hlas za mnou a ja som musela vynaložiť všetko úsilie, aby som nevykríkla a nehodila uterák, jedinú vec, ktorou som sa mohla zahaliť, po Sethosovi, ktorý stál na druhom konci chodby opretý o zábradlie a pobavene sa usmieval.
"Mohol by si na mňa nepozerať?!" Zavrčala som a cítila, ako sa červenám v tvári. Uterákom som si bleskovo zakryla všetko, čo sa dalo. "Nemohol si aspoň počkať, kým sa osprchujem a oblečiem a prísť potom? Poprípade vôbec nechodiť?" Zamrmlala som a pozerala všade inam, len nie do jeho pobavených očí. Stále som bola červená ako paradajka.
"Ale no ták, nebuď taká nasrdená len preto, lebo som prišiel. To už ani nechceš vidieť kamaráta? Pekne som dopadol." Preafektovane smutne si priložil ruku k hlave a zaklonil ju akoby predvádzal divadelné predstavenie. Hneď na to sa však zasmial a zvážnel.
"Dlho sme sa nevideli, tak som chcel vidieť, ako sa ti darí. A samozrejme, či ti už vymyli z hlavy všetku normálnosť a spravili z teba ďalšiu bábku, ktorými sa tu tak radi obklopujú. A kedy je na to vhodnejšia doba ako vtedy, keď je pán generál odcestovaný tak ďaleko a nemôže ti dýchať na krk. Všimla si si, že vyzeráš uvoľnenejšie, keď tu nie je? Si oveľa viac zhovorčivá."
"Jediný zhovorčivý si tu teraz ty." Neodpustila som si jedovatú poznámku. "Budeš ma tu obťažovať dlho? Mám sa obliecť? Vieš, je celkom nepríjemné rozprávať sa s cudzincom keď mám na sebe len uterák." Podotkla som a pritisla si spomínaný kus látky bližšie k telu.
"Nebuď nafúkaná. Počkám, kým sa vrátiš zo sprchy. Budem v tej tvojej pohodlnej posteli." Zasmial sa. Keď som sa však ani nepohla, dodal. "Neboj sa, nemienim ti vtrhnúť do kúpeľne, ani ti prehľadávať osobný majetok, aj keď to si myslím, že už urobili ostatní. A keď ti to tak veľmi vadí, zakryjem si oči! Platí?"
Neochotne som prikývla a nacúvala do kúpeľne. Keď som otvárala dvere, stojac k ním chrbtom, na okamih vyprskol od smiechu a hneď na to sa stratil v mojej izbe. Vpadla som dovnútra a zabuchla dvere, snažiac sa ich zamknúť najefektívnejšie ako je to možné. Pohľad mi padol na zrkadlo, stojace rovno oproti dverám.
Tak trochu som na neho pozabudla, keď som si zakrývala prednú časť tela a cúvala dovnútra. Telom mi prešla vlna hanby a očervenela som tak, že za farbu mojej pokožky by sa nemusela hanbiť ani prezretá chillipaprička. To mu ešte vytmavím.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 6. června 2016 v 17:42 | Reagovat

Júúúú! Túto scénku mám ešte stále živo v pamäti! :DD Jáj, ako ja milujem túto stránku Sethosa... vlastne celého. Zaujímalo by ma, či spolu nakoniec skončia.. beheh. Nom, som zvedavá, aké to bude na súde, a čo závratného sa tam stane. Dúfam, že ťa múza chytí a dlho nepustí, lebo som vážne zvedavá! ^^

2 a-ri-soul a-ri-soul | 6. června 2016 v 17:46 | Reagovat

[1]: Úprimne som chcela pridať dnes ešte jednu časť, ale veci, čo sú už napísané, sú moc krátke na kapitolu.. A keďže sa chystá jedna poriadna scénka, ktorú ešte stále neviem, ako chcem napísať, tak uvidíme, čo zo seba vysúkam :O

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 20:10 | Reagovat

Hm, ako tak čítam, neviem sa rozhodnúť, s kým by to bolo lepšie... Počkať, počkať! Tak som to nemyslela! *angel face* Ale momentálne si myslím, že by sa viac hodila ku Sethosovi, pretože je svojský, má vlastný rozum, je rebel (a to je sexi), je vtipný a celkovo je príťažlivejší, aj keď generál má tiež svoje čaro, ale poslúcha rozkazy, je milé, že sa stará o nováčika, ale predsa... Aj keď, zdanie možno klame! :) Takže, idem sa vrhnúť na ďalšiu kapitolku.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama