Hello Sweetie.

Blueberry XIV.

4. června 2016 v 14:24 | Ari |  Blueberry


Naslúchala som ďalej. Dvoje páry nôh sa vzdialili. Zdalo sa mi, že chodili po hladkej podlahe, možno dlažbe. Pocítila som, ako mi niekto prešiel bruškami prstov po krivke na krku a chladný dych pri uchu.
"Dobre, dosť bolo divadielka, viem, že ma počuješ, môžeš otvoriť oči." Zamrmlal mi do ucha známy hlas. Vedela som, že to myslí vážne, tak som otvorila obe oči. Prudké svetlo vznášajúce sa nad mojou hlavou ma na okamih oslepilo. Zaclonila som si rukou oči a obzrela sa okolo seba. Bola som v akejsi miestnosti vo veľkej drevenej posteli, zakrytá hrubou drsnou dekou.
"Vítam ťa v mojom skromnom príbytku." Zahlásil a uškrnul sa. Šokovane som na neho pozrela, zisťujúc, či si zo mňa strieľa. Tváril sa ale smrteľne vážne.
"Uniesol si ma." Zachrčala som, pripomínajúc kosačku na trávnik. Odkašľala som si. "Prečo si to urobil? Čo mi spravíš?"
Zamyslel sa, pozerajúc von oknom. Zvažovala som možnosti úniku, veľa ich tu však nebolo. Netušila som, kam vedú dvere a von oknom som videla, že sme privysoko na to, aby som cezeň vyskočila. Okrem toho, ak by som sa rozbehla z postele, tak ma do niekoľkých sekúnd chytí Sethos, sediaci mi pri nohách na posteli. Postavil sa.
"Unášať bojovníkov kráľovstva nie je náš zvyk, to musím uznať." Prešiel si špičkou jazyka po perách, nespúšťajúc pohľad z okna. "Ale úprimne, nie každý deň stretneme v radoch bojovníkov ženu." Pozrel na mňa a krivo sa usmial. "Ešte k tomu takú zvláštnu, že mám pravdu." Vyvalila som na neho oči, netušiac o čom hovorí. Áno, vedela som, že ženy Bohyňa nepožehnáva ako bojovníkov často, teda lepšie povedané okrem mňa to spravila len raz. Ale inak som nemala poňatia, čo by na mne mohlo byť špeciálne.
Alebo skôr, čo špeciálne by o mne mohli vedieť.
Žmolila som v rukách deku. "Čo máte so mnou v pláne?" Spýtala som sa, až teraz si plne uvedomujúc vážnosť situácie. Uniesla ma banda delikventov, ktorí majú podľa toho, čo povedal Yrrebeul na krku aj vraždu. Takže musím očakávať to najhoršie. "Budete ma mučiť? Nemám vám čo povedať, sám dobre vieš, že som prišla nedávno. Alebo ma chcete ako rukojemníka? Ak áno, tak kvôli čomu?"
"Hou hou, priveľa otázok naraz. Nie, nejdeme ťa mučiť, osobne neuprednostňujem ženy ako niečo, čo by som mal mučiť. Keď už, tak im rád spravím niečo iné, a na to sa ešte žiadna nesťažovala." Uškrnul sa a pri pohľade na môj vyvalený pohľad sa rozosmial. "Neboj sa, nič ti nikto nespraví. Nie som vrah. A moji priatelia tiež nie."
"Ale veď hovoril, že máte na svedomí vraždu." Pri tých slovách mu pohľad potemnel, a mala som pocit, že mu smaragdovo zelené oči potemneli. Pohľad, ktorý mi potom venoval, mohol celkom iste patriť nájomnému vrahovi, ktorý vyvraždí bez mihnutia oka celú dedinu.
"Nemala by si veriť všetkému, čo počuješ." Zavrčal a prepaľoval ma pohľadom. Asi som musela vyzerať priveľmi vystrašene, lebo previnilo sklopil pohľad, a naďalej hypnotizoval okno.
"Ak... To nie je pravda, tak prečo vás dali zatknúť a obvinili vás z takých zločinov?"
"Na to časom sama prídeš. Nemôžem ti momentálne povedať viac. Mám ale jednu otázku, ktorá sa momentálne netýka témy nášho rozhovoru." Naklonila som hlavu nabok a nadvihla jedno obočie zvedavá, čo sa opýta.
"Ako to, že sa ti aktivuje zbraň, len keď držíš ten obetný nôž?" Ukázal na dve veci, položené na nočnom stolíku vedľa postele, ktoré som ani nezaregistrovala. Pokrčila som ramenami. Ak toto bola jeho otázka, netušila som odpoveď. Znenazdajky vytasil dlhý úzky meč a namieril ho na mňa.
"Som si istý, že to funguje podobne, ako toto." Zamrmlal sústredene, a ako náhle to vyslovil, meč sa rozžiaril pulzujúcou temnou farbou. Zalapala som po dychu a posunula sa na posteli dozadu, až som chrbticou narazila do čela postele.
"Ako to robíš?"
"Nie je to zložité. Je to kúsok mágie." Povedal, a zasunul meč späť do puzdra. Posadil sa na posteľ a pozeral na mňa. Pokrútila som hlavou. Od doby, čo som tu, som videla desiatky vecí, o ktorých by sa mi v živote ani nesnívalo, ale nech mi nikto nehovorí, že tu, v tomto svete, alebo ako to mám nazvať, môžem používať mágiu, alebo kúzliť, či niečo podobné.
Emócie, ktoré mnou lomcovali v mysli sa očividne zjavili aj v mojej tvári, pretože Sethos pomaly vstal a oprel sa o rám postele.
"Priznám sa, že trpím nutkaním ťa to naučiť, ale povedz mi ty, videla si už niekedy, žeby si nepriatelia pomáhali v bojovej taktike?" Zasmial sa, no ten zvuk na mňa pôsobil mierne strnulo. Na moje prekvapenie ma však jeho slová dopálili.
"Kedy si sa pasoval na môjho nepriateľa? Pokiaľ viem, si Yrrebeulov nepriateľ a to ti neberiem, ale nikde nie je napísané, že musíš byť nepriateľ. Teda, až na skutočnosť, že priatelia sa neunášajú." Vychrlila som na neho na jeden nádych a pozorovala jeho reakciu. Mala som dosť toho divadielka, nejasných odpovedí a ako sa obaja, Yrrebeul aj Sethos, doslova vyžívali v tom, keď mi odpoveďou na jednu otázku, privodili milión ďalších otázok. Pomaly som vstala, skúmajúc, či ma nohy udržia a periférne som zo Sethosa nespustila pohľad. Taktiež ma pozoroval, no ani sa nepohol, veľmi očividne nad niečím premýšľal. Vzala som zo stolíka žezlo aj dýku, ktorú som si zastrčila za opasok. Síce ma miatlo, že mi tu, doslova pod nosom, nechali moje zbrane, no neriešila som to a proste si ich vzala.
"Bráň sa!" Zavrčal na mňa odrazu pohyb, ktorým tasil meč sa zmenil na temnú šmuhu. Inštinktívne som pred sebou držala žezlo a druhou rukou som chytila dýku. Síce ma tým, čo práve spravil, zmiatol ešte viac, no nechcela som prísť o hlavu alebo inú končatinu, keďže na okamih vyzeral, že mi niečo odsekne, ak sa neubránim. Meč mu obalila hustá hmla. Prešiel mnou záchvev energie, keď som súčasne držala aj dýku aj, teraz už žiariace, žezlo, no dobrý pocit netrval ani zlomok sekundy. Skôr, než som sa vôbec stihla niekam pohnúť a vyvinúť akú-takú snahu o obranu, zahnal sa po mne mečom a narazil o žezlo. Ruka, v ktorej som ho držala, sa zachvela pod tlakom a ja som v panike pustila dýku a položila druhú ruku na žezlo, v snahe odkloniť meč.
Očividne som však spravila chybu, s ktorou počítal. Neprestávajúc útočiť mečom, sa druhou rukou rýchlosťou hada natiahol k nechránenému boku a vytrhol mi dýku spoza opaska.
Lepšie povedané, rozrezal mi ho a spolu s ním aj nohavice, ktoré už nemalo čo držať. Chytila som si ich jednou rukou a hodila sa na posteľ, cez ktorú som sa prevalila, takže som medzi nami vytvorila aspoň nejakú medzeru. Sethos sa však víťazoslávne usmieval, kým ja som dychčala a snažila sa napraviť škody na oblečení jednou rukou, druhú som stále mala vystretú pred sebou. Sledovala som, ako pomaly obchádza posteľ a vyložila som na ňu jednu nohu, pripravená preskočiť ju späť na druhú stranu, ak to bude nutné.
Spravil výpad.
Prehodila som sa cez posteľ a pristála bokom o stenu. Zaúpela som, no rýchlo som sa otočila a žezlom odklonila ďalší švih, mierený na ľavé stehno.
"Nejako ti ubúdajú sily." Poznamenal s úškrnom, a ja som si zdesene uvedomila, že dychčím a pred zrakom mi plávajú nepatrné čierne bodky. Snažiac sa nepremýšľať nad tým, čo robím som sa vrhla kupredu, sústrediac sa len na to, aby som uškŕňajúceho sa Sethosa odzbrojila. Švihla som žezlom.
Poľahky sa uhol, no nevzdávala som sa a mlátila okolo seba tou hlúpou palicou hlava nehlava, pričom som si aspoň v mysli predstavovala, že držím v druhej ruke dýku a žezlo mi tlmene žiari. Predstavovala som si to tak uprene, až som tomu na okamih uverila, a žezlo sa akoby naozaj oslepujúco rozžiarilo. Zabodla som jeden koniec do zeme a sledovala, ako vlna vzduchu doslova priklincovala Sethosa k stene.
Priklincovala.
Vlna vzduchu.
Do mojej vyčerpanej mysle pomaly dochádzali všetky súvislosti, a ja som vyvalila oči na žezlo, ktoré nežiarilo len v mojej hlave, ale skutočne ho pokrývala, teraz už tlmená, striebristá žiara.
Niekto zatlieskal.
Pozrela som na Sethosa, ktorý sa víťazoslávne usmieval s rukami založenými na hrudi.
"No vidíš, ani to nebolelo." Podotkol. "Takmer," Dodal, keď som sa dotkla ramena, ktorým som narazila o stenu a zaťala zuby. Bude to pekná modrina.
"Čo nebolelo?!" Vybuchla som, náhle zmeny jeho osobností z milej na zabijaka a späť ma začínali neskutočne rozčuľovať.
"Pokoj, spravil som ti láskavosť, vedel som, že nepotrebuješ tú prekliatu dýku k tomu, aby si mohla bojovať." Odvetil a ukázal prstom na dýku, držiac ju v druhej ruke tak ďaleko od seba, ako mu to dĺžka paže dovoľovala.
"Aha, takže takto tu u vás nazývate to, keď sa na niekoho vrhneš ako pomätený vrah? Pomoc?" Nadýchol sa, že mi odpovie, keď sa zvonku ozval uširvúci rev. Sethosova nálada potemnela a povzdychol si.
"Tak si po teba prišli." Zamrmlal potichu a podal mi dýku. Neklonila som hlavu na stranu a prekvapene na neho pozrela. "Nechcem ju, len som ti chcel ukázať, že to je len pomôcka. Keď sa naučíš aktivovať zbraň mysľou, nebudeš ju potrebovať.
Rev sa približoval.
"Asi bude najlepšie, keď sa vyparím." Krivo sa usmial, a zabuchol za sebou dvere, nechávajúc ma v izbe samú. Pozrela som von oknom akurát v okamihu, aby som videla, že nasadol na koňa a mieri preč od približujúceho sa revu. Vyšla som z izby a doslova zletela po schodoch dole. V hlave som mala znovu o niečo väčší chaos, na ktorý som si však začala zvykať, lebo v tomto svete je očividne úplne normálny.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 19:55 | Reagovat

Oukej, som čím ďalej, tým viac zmätená a súcítim s Hayley, pretože Sethos je magor. Pravdepodobne je dobrý a asi naňho niekto niečo našil a chce pôsobiť nebezpečne a neprístupne, ale v jej prítomnosti bol celkom iný, len má takú svojskú povahu. Inak je zaujímavá postava a kto vie, čo majú medzi sebou s generálom. No, snáď sa dočkám odpovedí na moje otázky. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama