Hello Sweetie.

Meno to dostane akonáhle ho niekto vymyslí, alebo ako nepomenovať poviedku "Bullshi*"

20. května 2016 v 9:04 | Ari |  Flared
Mám dilemu. (Píše sa to takto?) *Hundre si pre seba* Istý 'najnovší výplot môjho schizofrenického ja' by potreboval poriadny názov. Alebo aspoň nejaký obstojný. ... Alebo pokojne hocaký, hlavne to nemôžem pomenovať Bullshi*.. Však? Hm, takže moje milé pavúčiky, potkaniky, náhodní okoloidúci a všetky ostatné tvory, prosím o konštruktívnu kritiku a nápad na názov...
Tohoto tu:
*Obrázok pribudne po vymyslení názvu. Rovnako ako aj slušný názov.*

Slnko práve opúšťalo obzory a ponáralo sa do ničoty ďaleko za zelenými kopcami porastenými pokrútenými tisícročnými smrekmi. Dočervena sfarbená obloha pripomínala krvavý vodopád zaplavujúci celú krajinu. Jediná osoba, ktorá to všetko sledovala, sedela na drevenej lavičke pri improvizovanom parku, ktorý pred niekoľkými rokmi miestne mamičky prinútili svojich manželov postaviť. Rokmi farba z preliezačiek a šmykľaviek opadala, kde-tu začal drevo obrastať mäkký mach.
Upokojujúce, miestami depresívne ticho prerušil zvuk zvoniaceho telefónu. Pomalá klavírna skladba chvíľu hrala, kým sa ju dievča, sediace na lavičke, odhodlalo stíšiť a prijať hovor. Po chvíľke počúvania nečujne pohlo perami a prikývlo, aj keď to volajúci nemohol vidieť. Odtiahla slúchadlo od hlavy a zahľadela sa na naskakujúce sekundy hovoru. Hlas na druhej strane niečo neprestajne hovoril, no dievča len sklopilo pohľad a položilo telefón vedľa seba. Ruku si pritisla ku perám, a plecia sa jej zachveli v nemých vzlykoch. Oči sa jej pomaly zaplavili slzami, keď konečne natiahla ruku k položenému telefónu a pritisla ukazovák na veľké červené tlačidlo.
Chvíľu nehybne sedela, otriasajúc sa po návalom sĺz. Husté ohnivé vlasy jaj padali popol plecia a vlnili sa ako plamene oblizujúce slané drevo.
Vstala. Rýchlym pohybom zhodila teraz už tichý mobil na zem, kde na ňom o zlomok sekundy pristála päta nohy v ťažkých kožených čižmách. Tichý, pukavý zvuk sa zmiešal zo šuchotom napadaného lístia.
...
Zvuky neskorých osláv konca zimy sa niesli studeným vzduchom a ja som sa nepatrne zachvela. Jazykom som si prešla po perách a rozhliadla sa okolo seba do nekonečnej tmy, ktorú prerušovali len tlmené svetlá miliónov vzdialených hviezd. Pohýbala som prstami, skrehnutými od chladu a vykročila v ústrety oslavám, pričom som si stiahla tmavú kapucňu hlbšie do tváre a zakryla tak pohľad striebristých očí, ktorý mi často prinášal neželanú pozornosť.
Po niekoľkých minútach rýchlej chôdze sa predo mnou medzi stromami vynorila neveľká dedina osvetlená vysokými vatrami. Zamierila som si to k jednej, ktorá mi bola najbližšie a o chvíľu som sa zohrievala v jej teple, snažiac sa tváriť čo najnenápadnejšie. Chvíľu sa mi to darilo, a už som sa šla v duchu pochváliť, keď ma niekto poklepal po ramene. V stotine sekundy som stuhla a prikrčila sa, syčiac na trúfalca, ktorý sa ma opovážil dotknúť. Keď som si však uvedomila, že doslova syčím na dvanásťročného vystrašeného chlapca naťahujúceho ku mne ruku s pariacim sa hrnčekom, narovnala som sa a pokúsila sa tváriť nenútene.
"Te vahr? Dáš si?" Opýtal sa ma v starej Teslančine. Nemo som prikývla a chytila do oboch rúk podávanú šálku. Telom sa mi od rúk rozlialo príjemné teplo a opäť som si premerala chlapca, ktorý neodišiel tak rýchlo, ako by som si možno priala a ešte stále stál priveľmi blízko, hypnotizujúc ma pohľadom.
"Samate." Poďakovala som jeho jazykom a obzrela sa po dave ľudí, nahlas sa baviacich a smejúcich. Všetci vyzerali spokojne a šťastne a veľmi očividne sa nevedeli nabažiť dlho očakávaného konca tuhej zimy. Nikto okrem chlapca mi nevenoval najmenšiu pozornosť a ja som sa nesťažovala. Priložila som si šálku ku perám a odpila si z trpkého čaju, ktorý mi okamžite spálil jazyk a mala som čo robiť, aby som nezanadávala. Prehltla som a vriaca tekutina mi rozohriala vnútornosti. Opäť som pozrela na chlapca. Vyzeral každou chvíľou nedočkavejšie.
"Čo chceš?" Spýtala som sa prudšie, ako som pôvodne zamýšľala a sledovala, ako sebou pri tom zvuku mykol. Pokrútil hlavou a ustúpil.
"Dernael." Pošepol a ja som v tom okamihu stuhla. Prekvapenie sa mi muselo odraziť aj v tvári, lebo odstúpil ďalší krok a zadíval sa do diaľky. Svojím zrakom som rozoznala nepatrné siluety najbližšej dediny, ležiacej v údolí, taktiež osvetlenej oslavnými ohňami z ktorých dym stúpal k temnému nebu.
"Čo si to povedal?" Zasyčala som po chvíli na chlapca. Videla som, ako sa zachvel.
"Povedal, že prídeš." Pošepol. "Carttar ťa predpovedal." Ďalšie známe meno, no ovládla som sa a nedala na sebe znať, že mi to niečo hovorí.
"Musel si si ma s niekým spliesť." Zamrmlala som po chvíli a podávala mu poloprázdny hrnček s čajom. Už som oľutovala, že som neostala v lesoch a nepokračovala v ceste ráno. Chlapec sa však nedal odbiť.
"Potrebuje ťa! Povedal, že ak ťa za ním neprivediem, Darnael ho nájde." Začal rozprávať o poznanie hlasnejšie a ja som zaregistrovala, ako sa k nám otočilo niekoľko tvárí. Sklonila som hlavu a schovala ruky do plášťa, stojac davu chrbtom. Telom mi lomcovalo silné nutkanie otočiť sa na päte a rozbehnúť sa medzi stromy, no meno, ktoré ten chlapec vyslovil so sebou nieslo až priveľa spomienok.
"To je hlúposť. Každý predsa vie, že Darnaelovia už nežijú." Zamrmlala som viac pre seba ako pre chlapca napriek tomu, že som o tom vedela svoje. Potiahol ma za plášť a ukázal prstom cez hlavné nádvorie dediny na jej koniec.
"Kudaii. Prosím." Chlapec vyzeral každou chvíľou zúfalejšie a čoraz častejšie sa obzeral okolo seba. V diaľke zavyl vlk.
Čert to ber, pomyslela som si. Nič sa nestane ak mu venujem pár minút pozornosti napriek tomu, že si určite vymýšľa. Veľmi dobre som však vedela, že mená, ktoré vyslovil sú skutočné. Až bolestivo skutočné.
"Veď ma." Šepla som a znovu sa nenápadne rozhliadla okolo seba. Až na pár zvedavých očí, nenápadne nás sledujúcich nám nikto nevenoval pozornosť. Vybrala som sa smerom, akým ukazoval, dbajúc na to, aby som sa nikomu nezadívala do očí. Ťažký plášť nedovoľoval, aby za mnou v jemnom snehu, poslednom tohto roku, ostávali stopy, a zmietol ich.
Prešli sme okolo skrčených chalúpok a stredného nádvoria so spustnutou fontánou, ktoré bolo v túto hodinu opustené a tmavé. Všetci dedinčania sa sústredili na kraji dediny, aby si užili pálenie vatier. Došli sme až k domu nápadne oddeleného od ostatných. Na rozdiel od zvyšku dediny bol z tmavého kameňa a okná mal zatlčené rozpadávajúcimi sa doskami. Chlapca však neodradili a oprel sa plecom do ťažkých dverí, ktoré sa posunuli s väčšou ľahkosťou ako som pôvodne očakávala. So mnou za pätami vkročil do čiernočernej chodby a dvere sa s tlmeným zadunením zatvorili.
Dlane pod plášťom ma zasvrbeli a na okamih som potlačila nutkanie posvietiť si. Kráčali sme pomaly, pridržiavajúc sa steny pokrytej odlupujúcou sa tapetou. Väčšine ľudí by ani vo sne nenapadlo vkročiť do niečoho takého s človekom, ktorého nepoznajú. No, očividne som nebola väčšina ľudí.
Kútikom mysle som postrehla tlmené zvuky z druhej strany tmavej haly a bezmyšlienkovite som zareagovala.
"Sih!" Zasyčala som potichu vyťahujúc ruku spod plášťa. Končeky prstov mi obalilo oslepujúco biele svetlo a osvetlilo miestnosť. Skôr, než som si uvedomila čo robím a mohla stlmiť žiaru, to, čo vydalo tie zvuky sa v zlomku sekundy ocitlo priamo pri mne.
Pritisol ma rukami ku stene a zasyčal.
"Stlm to hlupaňa!" Pod kapucňu som mu nedovidela, no hlas som si nemohla pomýliť. Mysľou som stlmila žiaru tak, že bola sotva postrehnuteľná a stisk povolil.
"Čo tu robíš?!" Zamrmlala som potichu, kútikom oka pozorujúc nehybného chlapca, ktorý na nás vypliešťal oči.
"Čakám tu na teba hlupaňa, čo iné?" O krok ustúpil, no kapucňu si nechal na hlave, takže som mu stále nevidela do tváre. Naklonila som hlavu nabok a nechala trochu skĺznuť kapucňu.
"Povedal mi, že ma volá Carttar." Postava prikývla.
"Prikázal som mu to, je mi jasné, že kvôli mne by si sa neunúvala." Hlas mal tlmený. Mal pravdu. Ak by som vedela, že ide o neho, teraz by som bola na ceste do Carvallu a nezaoberala sa ničím iným ako svojimi záležitosťami.
"Tak som tu, čo chceš, vieš, že nemám čas na malichernosti." Zamrmlala som. "A nevolaj ma hlupaňa." Dodala som a znova zosilnila jas. Rozhliadla som sa po miestnosti, či chodbe a nezaujato sa pustila ku privretým dverám na jej konci. Počula som, ako obaja šli za mnou, no nevenovala im pozornosť. Čakala som, čo odo mňa bude znova chcieť.
"Potrebujem pomoc." Zaúpel a pomedzi pery mi unikol povzdych. Ako obvykle.
"Nie som tvoja dobrá víla Evan." Podotkla som, štuchnúc do dverí, ktoré sa so škrípaním pootvorili. Ocitla som sa v salóniku s vysokými oknami do ktorých tlmene žiarili hviezdy. Bol plne zariadený, a podľa prachu a prevráteného stola s jednou stoličkou som usúdila, že ho obyvatelia opustili unáhlene.
"Ja viem, ale potrebujem ťa! Splatím ti to len čo budem môcť!" Znel čím ďalej zúfalejšie. Neotočila som sa k nemu.
"A čo tie razy predtým? Tie mi splatíš kedy?" Môj hlas sa rozliehal miestnosťou a chvíľu som mala pocit, že vzduch navôkol zamrzol. Kým som si to však uvedomila, pocit zmizol a nahradilo ho nevysvetliteľné teplo šíriace sa z...
"K zemi!" Skríkla som a vrhla sa na chlapca. Stiahla som ho nadol a zakryla vlastným telom v okamihu, keď sa dve z troch vysokých okien roztrieštili silou výbuchu. Do chrbta sa mi zabodli úlomky skla.
Kútikom oka som videla fialovkasté plamene oblizujúce okenné trámy a rýchlo sa blížiace cez izbu k nám ako zúrivé plamenné hady chystajúce sa na útok. Postavila som sa na nohy a prudkým pohybom vytiahla chlapca zo zeme. Druhou rukou som schmatla Evana, ktorý sa nestihol výbuchu otočiť chrbtom a v hrudi mal zabodnutých niekoľko malých črepov skla. Tvár si ubránil.
Oboch som ich ťahala k dverám na druhej strane izby v duchu nadávajúc, že som sem vôbec šla. Priam som cítila, ako mi plamenné jazyky oblizujú okraje ťažkého plášťa. Kapucňa sa mi skĺzla z hlavy a moje ohnivé vlasy sa rozleteli na všetky strany.
"Čo sa to..." Habkal chlapec, no umlčala som ho prudkým myknutím.
"Šetri si dych na útek." Precedila som cez zuby a doslova vypadla von cez vchodové dvere na tmavú ulicu. V diaľke som začula šum ľudí pátrajúcich po príčine toľkého hluku a fialových plameňov. Ťahala som ich opačným smerom, pomedzi tmavé stromy a plytko som dýchala, obhliadajúc sa okolo seba či nezbadám útočníkov. V kútiku mysle som však vedela, že zbytočne.
Zastali sme o niekoľko minút o pár stovák metrov ďalej. Predklonila som sa a zhlboka dýchala, sústreďujúc sa na rezavú bolesť črepov zapichnutých v chrbte. Klesla som na kolená.
"Ty." Zamrmlala som smerom k chlapcovi. Bol nezranený, hlavne preto, že som ho kryla. "Povyťahuj mi tie črepy." Ukázala som si prstom na chrbát a narovnala sa. Podľa pocitu som mala v chrbte zabodnutých šesť črepov, našťastie žiaden z nich hlboko.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 20. května 2016 v 14:10 | Reagovat

Štvrtina sa normálne niekde vyparila, keď si mi to poslala na mail. :DD Ale rozhodne je to super, ako som ti už písala. ^^ Nom, a nazvať by si to mohla "Flared" (podľa vlasov hlavnej hrdinky), pokým nevymyslíš niečo lepšie, ako Bullshi, heheh. xD

2 Ari Ari | E-mail | 20. května 2016 v 15:52 | Reagovat

[1]: Srsly? :D Po kade, alebo od kade si to mala? (Neviem ktorá štvrdina ti odišla do teplých krajov) A nie je to tu celé, keďže ' limit 40 000 znakov' x_x
Ale tá Flared znie fakt dobre Q,Q <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama