Hello Sweetie.

Flared II.

20. května 2016 v 16:17 | Ari |  Flared
So. Sosososo. Čo som to chcela. Aha. Prišla som len nahodiť zvyšok prvého pokusu s najnovšou poviedkou, nazvime ju Flared. /Sora, čím ďalej to vyslovujem, tým viac sa mi to páči 3:) /


"Ďakujem." Zamrmlala som o pár chvíľ na to, keď vedľa mňa ležali všetky črepy. Zablúdila som pohľadom k Evanovi, ktorý sa zvalil na zem a plytko dýchal. Nevedela som presne určiť, či vníma, alebo omdlel. Zrak mal sklený a ruku si tisol na bok z ktorého mu pomedzi prsty presakovala tmavá krv. Prisunula som sa bližšie a pohľadom skontrolovala črepy. Všetky však boli zabodnuté len v koži, tak neboli nebezpečné. Jediná hlboká rana bola tá na boku. Odopla som si plášť a odhalila takmer neviditeľnú kapsu pripevnenú na bedrách. Odšnurovala som ju a rozvinula látku. Bolo na nej pripevnených niekoľko základných potrieb na šitie a zopár roliek obväzov. Bez zaváhania som ranu čo najlepšie vyčistila a zašila. Akonáhle bol obviazaný, zrolovala som všetko späť a upevnila pod plášť.
Dve facky ho prebrali napočudovanie rýchlo.
"Čo sa to..." Zachripel a posadil sa, na čo zaskučal od bolesti. Pokrútila som hlavou.
"To máš za to, že si idiot." Zavrčala som a vstala. Chlapec sa celú dobu ani nepohol, veľké oči vypliešťal raz na jedného, raz na druhého. "Nebudem ti robiť osobnú stráž. Nerobila by som ju ani keby si mi predošlé láskavosti splatil, no takto mám ešte o jeden dôvod menej sa namáhať." Pozrela som mu do tváre.
Ak by som chcela popísať výraz čistej zúfalosti, ukázala by som na neho.
"Prosím!" Sklonil sa na kolená a hlavou sa takmer dotýkal zmrznutej zeme. "Viem, že som ti príťažou, ale potrebujem ťa. Potrebujem ochrancu." Zaúpel a pozrel na mňa. Kapucňa mu skĺzla z hlavy a odhalila tmavohnedé vlasy zapletené do copu. Pokrútila som hlavou a vykročila v ústrety lesu.
Išli za mnou. Obaja.
Kráčala som ďalej, nevšímajúc si občasné Evanove pokusy zmeniť moje rozhodnutie. Zviazala som si vlasy a opäť ich schovala pod kapucňu. Kráčala som rýchlo a potichu, napriek tomu, že som nevedela, kam vlastne idem. Každým krokom na mňa začínala doliehať skutočnosť, že skutočne nemám kam ísť a čo robiť. Povzdychla som si.
Vravíš, že potrebuješ ochrancu." Zamrmlala som, keď som po niekoľkých nekonečných minútach zastala. Stála som mu chrbtom, no napriek tomu som vedela, že mierne prikývol. "A ak ti ho zabezpečím, budeš prisahať, že mi to splatíš?" Schválne som zdôraznila to slovo. Síce s menším odhodlaním, no opäť prikývol. "Do poslednej kvapky krvi?" Do hlasu sa mi vkradlo mierne zavrčanie.
Opäť prikývol.
Zhlboka som sa nadýchla a listovala v pamäti. Nemala som najmenší dôvod to robiť, no nič mi v tom ani nebránilo. Vidina toho, že mi bude niečo dlžný, sa mi dokonca pozdávala, napriek tomu, že jeho dlhy u mňa sa mu zakaždým len kopili. Úpenlivo som rozmýšľala. To, že práve dnes sa končila zima mi odrazu perfektne hralo do karát. Zamrmlala som pár slov a prsty mi opäť vzbĺkli, tentokrát však horúcim, oranžovým svetlom. Sklonila som sa k zemi a niekoľkými pohybmi nakreslila, síce pomedzi stromy, no dokonalý kruh obrúbený pečatnými symbolmi. Evan zalapal po dychu akonáhle mu došlo, čo idem spraviť.
"Ale." Zahabkal. "To je zakázané."
"Najprv ma prosíš o ochrancu a teraz chceš vycúvať? Povedala som a podišla k nemu. Bez známky zaváhania som ho zdrapla za predlaktie a dovliekla do stredu kruhu. Nepatrným pohybom som mu prerezala dlaň medzi prstenníkom a malíčkom, miestom, odkiaľ mu prúdila žila priamo do srdca. Zasyčal, no neodvážil sa ani pohnúť. Krv pomaly stiekla na zem. Pustila som mu ruku a ustúpila na okraj kruhu, pomaly ho obchádzajúc z jeho vnútornej strany, od slova do slova opakujúc verše z knihy, ktorú som mala pred očami rovnako, akoby som ju držala v rukách.
"In vicum, tertari, noahl oh rhenia..." Rukami som napodobnila pohyb pletacích ihlíc a jemne nimi rozrážala vzduch, v ktorom po tých pohyboch ostávali tmavé šrámy. Druhý verš. Prižmúrila som oči.
Tretí verš. Nadýchla som sa pomedzi zuby, blížiac sa ku konečnej fráze. Zaborila som si ruku do vlasov a zopár ich vytrhla, nechávajúc ich padnúť doprostred kruhu.
Piaty verš. O krok som ustúpila, naznačujú Evanovi aby spravil to isté.
Šiesty verš. Obaja sme synchronizovane vykročili z kruhu v okamihu, keď som vyriekla posledné slovo. Z kruhu začal lenivo stúpať dym, otáčajúci sa do kužeľa a zahaľujúci priestor kruhu.
"Amnis." Pošepla som do tmy. V tom okamihu dym vzbĺkol snehobielou žiarou a z môjho tela začala prudko unikať energia. Cítila som, ako mi prudké svetlo spaľuje oči a prudko som dýchala. Evan vedľa mňa sa zrútil do trávy a vystrašený chlapec k nemu pribehol. Pomaly som klesla na jedno koleno a vzduch pohasol. Dym, doteraz sa držiaci uprostred kužeľa sa začal roztekať po zemi a hadiť sa okolo nás, pričom odhalil výsledok môjho neuváženého unáhleného rozhodnutia.
Postava takmer biela, napoly priezračná sa akoby vznášala centimeter nad zemou a vystrašene sa obzerala okolo seba. Otvorila ústa a niečo rýchlo hovorila, no cez hranicu kruhu som ju nepočula. S námahou som sa postavila a podišla bližšie ku kruhu, pomaly jej naznačujúc aby z neho vyšla.
Dievča, bledé ako sneh s kučeravými vlasmi po pás a očami temnejšími ako studňa na mňa chvíľu nemo pozeralo, no napokon prikývlo a obozretným no ľahkým, až mačacím krokom sa ku mne priblížilo a opatrne, akoby to bolo žeravé uhlie, prekročilo hranicu kruhu. Akonáhle tak urobila, pokožka jej nadobudla slonovinový odtieň a vlasy mali farbu rozžeraveného železa, priehľadná však bola stále.
"Kde som to? Kto ste, ako som sa sem dostala?!" Prehovorila s náznakom paniky, no predsa potichu. "Pred chvíľou som bola." Prerušila som ju zdvihnutím ruky.
"Viem, kde si bola." Videla som to sekundu predtým, ako som ju povolala, presne tak, ako to bolo vždy pri povolávaní ochrancov s opačného sveta. Bola na hranici života a smrti.
"Skočila som z útesu." Šepla a rozhliadla sa okolo seba. "Je toto peklo?" Typická reakcia. Pokrútila som hlavou.
"Neumrela si, ak by si sa zabila, tvoja duša by sa sem nedostala. Blúdila by vo vašom svete a hľadala novú schránku. Povolala som ťa tesne predtým, ako si naposledy vydýchla. Tvoje telo je mŕtve, no myseľ a vedomie sa presunuli k nám." Vysvetlila som rýchlo, stručne a jednoducho. Viac nebolo potrebné, ak bude mať neskôr otázky, bude ich musieť smerovať inam.
"To...To je môj ochranca?" Prebral sa. "Povolala si mi za ochrancu... dievča?!" Zachripel Evan neveriaci, zatiaľ čo sa pokúšal postaviť zo zeme. Tak isto ako aj zo mňa, aj z neho pri povolávaní unikla polovica energie, no kvôli väčšej strate krvi to znášal horšie. Zasyčala som a primiestnila sa k nemu. Schmatla som ho za krk a zaborila mu prsty do kože.
Zakašľal.
"Ja som ti povolala ochrancu, použila zakázané zaklínanie, porušila zákon, vytiahla ťa z nespočetného množstva problémov a nakoniec aj odtiahla od výbuchu a ty sa mi budeš sťažovať na to, že tvoj povolaný ochranca je dievča?!" Rozprávala som šeptom, no ku koncu sa zmenil na hrdelné vrčanie. "Ochrancovia prichádzajú presne tak, aby boli schopní čo najlepšie chrániť svojho majiteľa! Takže ak ti prišlo dievča, tvoje Ern presne vie, čo potrebuje!" Pustila som ho, na čo sa zapotácal. Dievča stojace obďaleč sa opäť ozvalo.
"Povolali ste mňa ako jeho ochrancu a hovoríte mi, že mu patrím?" Zatiahla vysokým, sopránovým hlasom. Prikývla som.
"Je to trest z predošlého života za to, že si svojou vôľou chcela zničiť existenciu stvorenú vyššou mocou." Vysvetlila som pre mňa jednoducho, no uvedomovala som si, že pre človeka, ktorý k nám nepatrí to nebude o nič jasnejšie akoby som čítala z knihy Emhe. Dievča však už nič nepovedalo. Opäť som sa otočila k Evanovi, ktorého tvár pomaly nadobúdala stratenú farbu.
"Si mi zaviazaný." Natiahla som ku nemu ruku a čakala. Niekoľko dlhých sekúnd na ňu vyvaľoval oči, no napokon s viditeľnou nevôľou natiahol tú stoju a chytil mi končeky prstov. Ruky nám omotala jemná trblietavá nitka, ktorá vzápätí zmizla a na Evanovom predlaktí sa objavila malá nenápadná značka priamo medzi niekoľkými ďalšími, ktoré mu pripomínali jeho dlhy. O niekoľko krokov som ustúpila a rozhliadla sa. Noc sa ešte stále prehlbovala a hviezdy postupne strácali svoj jas. Kývla som skupinke hlavou a zapla si plášť. Potom som sa svižne otočila a ignorujúc dievča, ktoré opäť začalo chrliť otázky, sa rozbehla hlbšie do lesa.
Oni si už poradia.
Dorazila som na okraj veľkého mesta a zastala. Bežala som vkuse niekoľko hodín a moje nohy si pomaly začali vyžadovať kúsok oddychu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 K. K. | Web | 20. května 2016 v 16:38 | Reagovat

hezkýý blog:)

2 Sora Sora | Web | 20. května 2016 v 21:46 | Reagovat

Toto bolo super! ^^ Veľmi sa mi páči štýl, akým si to pojala, myšlienka, vlastne všetko! Neviem sa dočkať, kedy napíšeš ďalšiu kapitolu. :) A viac už asi zo seba nedostanem, lebo som celkom vyžmýkaná.... chcelo by to nejaký poriadny oddych. Q.Q

3 Ari Ari | E-mail | 21. května 2016 v 20:21 | Reagovat

[2]: Som rada, že sa Ti to páčilo ^^ Budem sa snažiť, nech to je čím skôr, aj keď si nie som istá, ako na tom budem nasledujúce dva týždne s prístupom k nejakému schopnému PC (A s múzou samozrejme) >.> Ale budem sa snažiť 3:) Utekaj si oddýchnuť

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama