Hello Sweetie.

Blueberry XIII.

21. května 2016 v 19:40 | Ari |  Blueberry
Spoľahlivo sa blížim k bodu, keď nebudem mať čo 'nahrávať'. Godness, dopraj mi nápady, aby som sa znovu nezasekla ._.

Zobudili ma na svitaní s tým, že sa najeme a pokračujeme v ceste. Telo som mala stuhnuté z celodennej cesty a svaly bolestivo protestovali pri akomkoľvek pokuse o pohyb. Zaúpela som a zívla. Spánok na tvrdej zemi môjmu ubolenému telu veľmi nepomohol. Nadýchla som sa, a zacítila vôňu pečeného mäsa. Až teraz som si uvedomila, že horí oheň a na ňom jeden v bojovníkov pomaly otáča nejaký neidentifikovateľný kus mäsa. Musel ho niekto uloviť, kým som spala. Vstala som, poskladala deku a uložila ju späť do sedlovej brašne.
"Jedlo je hotové."Zahlásil bojovník, ktorý ho piekol a ja som si spomenula, že sa mi predstavil ako Arun. Každý sme dostali po kuse mäsa spolu s krajcom chleba a pohárom vody.
"Za niekoľko hodín sme na mieste, kde sa podľa informácií zdržiavajú. Vyšetríme to a zatkneme ich za súmraku." Zahlásil Yrrebeul, keď sme sedeli na koňoch a pomaly sa rozbiehali naproti ďalšiemu dňu v sedlách.
Po hodine v tichu som si začala mimovoľne hmkať nejakú melódiu, len aby som si vyplnila ťaživé ticho.
Po dvoch hodinách som mala sucho v hrdle od neustáleho hmkania, tak som stíchla a opäť sa ponorila do ticha. Slnko bolo vysoko na oblohe a mne začínalo byť horúco. Siahla som do vaku pripevneného na sedle a vytiahla fľašu vody.
"Zvládaš to?" Objavil sa Yrrebeul znenazdajky vedľa mňa a ja som od prekvapenia vyprskla vodu.
"To si nemusel." Zahundrala som. "Hej, som v poriadku." Znova som, teraz už obozretnejšie, priblížila hrdlo fľaše k ústam. Vyzeralo to, že už nemá nič na srdci, no nevrátil sa do čela skupinky ako predtým. Napila som sa a znovu fľašu odložila. Zložila som si hlavu na Zafirinu šiju a prižmúrila oči, pozorujúc Yrrebeula ako skúma diaľku.
"Takto to máte vždy?" Spýtala som sa potichu. Nastražil uši a pozrel na mňa.
"Ako to myslíš?" Spýtal sa rovnako potichu, a uvedomila som si, že zaostávame o niekoľko metrov od ostatných.
"Toto robíte? Deň presedíte v sedle, v noci sa utáboríte v lese a zase dokola?" Ak to tak je naozaj, neviem, či budem veľmi nadšená tým 'požehnaním', ktoré som dostala. Pomyslela som si a pevnejšie som zovrela uzdu. Mysľou mi prebehli spomienky spred vyše týždňa. Ako som utekala pred bolesťou a ľuďmi, ktorí mi ju spôsobovali. Potriasla som hlavou. Všetko bude lepšie, ako tamto.
"To len niekedy. Väčšinou cvičíme, dávame pozor v mestách. Ak príde," odmlčal sa "vojna, tak sme povinní ísť do boja. Naša náplň práce nie je pevne určená. Jediná vec, ktorá sa nemení je, že máme strážiť hranice našej zeme." Creo odrazu nastražil uši a naklonil hlavu na bok.
Tí, ktorých sme hľadali našli nás. Rezonovali mi v hlave jeho slová a prekvapene som sa vystrela. Okolo nás som nikoho videla a ostatní očividne tiež nie, no všetci náhle zmenili trasu a zabočili doprava cez lúku k neďalekému tmavému lesu. Žmúrila som očami cez poludňajšie slnko, no aj tak som nikoho nevidela.
"Nečakal som, že na nich natrafíme tak skoro." Zavrčal Yrrebeul a dal rukou pokyn. Popchli sme naše kone a s ním v čele sme sa rozbehli k lesu.
Stáť, vedia o nás! Rozľahlo sa nám v mysliach, keď sme vkročili do lesa. Zastavili sme kone a zoskočili. Všetci zaujali bojové pozície a rozhliadali sa vôkol seba.
"Drž sa vzadu, pre každý prípad." Pošepol mi Yrrebeul a presunul sa hlbšie do lesa s ostatnými za pätami. Nasledovala som ich s niekoľkometrovým odstupom. Napínala som uši, no stále som nepočula ani nevidela nikoho, okrem nás.
Kútikom oka som zazrela tieň v korune stromu a pootočila som hlavu tým smerom. Nič som však neuvidela, tak som pridala do kroku, aby som dobehla skupinku. Les bol napriek poludniu tmavý, že som ledva videla pod nohy, aby som nezakopla.
Vtedy som ich začula. Bolo ich viac, než len pár a boli všade naokolo. Schovávali sa v korunách stromov a pozorovali nás. Kútikom oka som zahliadla, ako sa svetlo odrazilo od niekoľkých ich mečov. V tej chvíli ich zbadali aj ostatní. Hľadaní začali po jednom zoskakovať zo stromov, mieriac na nás dlhými lesklými mečmi a inými zbraňami. Obkľúčili nás jedným veľkým kruhom. Oneskorene som si uvedomila, že kým ostatní z mojej skupinky stoja v strede kruhu chrbtami k sebe, pripravení sa brániť, ja stojím ďalej od nich, a zároveň priveľmi blízko nepriateľov.
"Kto ste?" Ozval sa tichý hlas z druhého konca priestranstva na ktorom sme stáli. Priveľmi spomalene som si uvedomila, v akej situácii sa nachádzam. Pomaly som sa otočila čelom k mužom, ktorí nás obkľúčili a zatla zuby. Naivne som dúfala, že Yrrebeul použije nejaké magické právomoci, oni sa mu všetci vzdajú a vrátime sa domov. Akosi som si ale uvedomovala, že to nebude také jednoduché.
"Máme príkaz od vládkyne vás zatknúť a predviesť pred súd." Po Yrrebeulových slovách sa priestranstvom rozľahol tichý smiech.
"A za čo prosím?" Znovu ten hlas, ktorého majiteľa som nikde nevidela, len som odhadovala, že je niekde medzi stromami.
"Za ozbrojené krádeže, neuposlúchnutie rozkazov kráľovstva, vytváranie konfliktov a vraždu."
"Ach, koľko krivých obvinení." Zasyčal ich vodca a všetci sa ako jeden človek posunuli o krok bližšie. "Ale my im dáme dôvod nás obviňovať naozaj!" Zavrčal a mne zamrzol dych v pľúcach. Vnímala som ako v spomalenom filme, ako sa na mojich päť spoločníkov vrhlo niekoľko desiatok chlapov. Nemáme šancu sa ubrániť. Prebleslo mi hlavou a rýchlo som vytiahla zbraň. Mykla som hlavou nabok a zistila, že ma obkľúčilo niekoľko ich ľudí, no neútočia. V očiach som im videla prekvapenie aj zvedavosť, mierili na mňa zbraňami a mne sa rozklepali ruky. Predpažila som pravú ruku, držiac zbraň pred sebou ako štít.
"Vzdajte sa." Pošepla som. Viac som zo seba nedokázala vytisnúť. Položila som druhú ruku na dýku za opaskom a žezlo sa tlmene rozsvietilo. Kútikom oka som videla, ako bojovníci porazili niekoľkých nepriateľov, no situácia aj tak vyzerala beznádejne, bolo ich na nich priveľa.
"Ale ale, nezvyčajné, vidieť pri bojovníkoch aj kňažku. Čo nám predvediete madam? Lekciu dvornej etikety? Naučíte nás, ako sa má piť čaj?" Muž, vysoký, s tmavými vlasmi na všetky strany sa zasmial a ostatní ho napodobnili.
Pocítila som, ako ma niekto zdrapil za ramená a vrazil mi do nôh. Podlomili sa mi kolená a dopadla som na zem. Zasipela som. Prečo som tu? Neviem bojovať, nemám ani poriadnu zbraň. Načo ma ťahali zo sebou?
"Ale noták, to sa nebudeš ani len brániť?" Zamrmlal jeden z nich a mykol mi rukou. Zahnala som sa žezlom, držiac druhú ruku pevne na dýke. Pocítila som závan vetra, a niekoľkých mužov okolo mňa odtislo. Prekvapene na mňa pozreli. Vyskočila som, no nebola som dostatočne rýchla. Zahnala som sa znova a uskočila niekoľko krokov. Ďalší nápor vzduchu ich odtisol ešte ďalej. Ustúpila som ďalší krok a narazila do niečoho tvrdého.
Do niekoho.
Pocítila som ruku na svojom krku a na sekundu som zmeravela. Znovu som sa zahnala žezlom, no minulo sa efektu. Muž, do ktorého som narazila mi stisol predlaktie, a do mozgu mi vystrelila bolesť. Akoby rukami, ktorými ma držal, prechádzala elektrina, jej drobné úlomky sa mi zahrýzali do pokožky. Zasipela som a pustila z ruky zbraň.
"Pôjdeš so mnou." Zamrmlal mi do ucha známy hlas a ja som konečne našla silu zvresknúť. Videla som, ako Yrrebeul pri tom zvuku otočil hlavu ku mne a v očiach som zbadala šok. Mečmi odzbrojil dvoch mužov, ktorí s ním bojovali a rozbehol sa za mnou. Cítila som však, ako ma ťahajú po prašnej zemi a zaprela sa nohami do hliny. Útočník mi v okamihu vykrútil ruku za chrbát a donútil ma predkloniť sa. Chytil mi obe ruky a priložil mi dlaň ku spánku. V tom okamihu mi telom prešiel prúd bolesti a ja som znovu vykríkla.
Padala som do temnoty.
Matne som si uvedomovala hlasy ostatných. Niekto kričal, niekto sa smial. Bola som uzavretá v temnote, nerozoznávala som slová, len hlasy. Niekto mnou mykol a niečo povedal, no netušila som čo, ani kto. Na sluchách som ešte stále cítila brnenie elektriny a chvíľami som mala pocit, že sa mi vďaka tomu rozletí hlava na milión kúskov. Snažila som sa silou vôle prinútiť rozoznať jednotlivé slová, no výsledkom bolo len ticho. Okrem bolesti som už necítila ani nepočula vôbec nič.
"Ešte stále je mimo?" Prešlo neskutočne veľa času, kým som znovu začula niečo iné ako ticho. Hlas som ale nespoznávala.
"Asi som to prehnal." Podotkol druhý muž a zacítila som tlak na predlaktí. Pud sebazáchovy, ktorý sa u mňa veľmi často neobjavoval teraz doslova kvílil, nech sa ani nepohnem, nech nedám najavo, že som pri zmysloch a že ich môžem počuť.
"Sethos, prečo si ju uniesol?" Opýtal sa prvý hlas, keď do miestnosti vkráčal ďalší pár nôh.
Sethos.
To, kde som, a prečo som sa ocitla tam, kde som, by zaujímalo aj mňa. Náhle mi hlavou prebleslo, čo sa vlastne stalo. Mala som misiu. Mala som pomáhať v boji ostatným a zatknúť nepriateľov. Miesto toho som len stála na mieste a nechala sa tými nepriateľmi uniesť.
"Vieš, ako rád sa pozerám, keď trpí." Podotkol známy hlas a stŕpla som. Aj keď od začiatku sa mi predstavil ako 'nepriateľ' necítila som sa v jeho blízkosti nejako obzvlášť ohrozene. Ale keď vyslovil tú vetu, došlo mi, že označenie nepriateľ pravdepodobne nie je len pre parádu a upútanie pozornosti.
Rád sa pozerám ako trpí. Tie slová mi rezonovali v mysli a prešiel mnou záchvev zvláštneho pocitu, ktorý by ma ani vo sne nenapadlo, že ucítim. Cítila som sa zradená.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 19:48 | Reagovat

Ten Sethos mi už riadne lezie na nervy. A ja som tak dúfala, že ju generál zachráni! :/ No snáď sa Hayley vzchopí a utečie od nich alebo nadobudne extra super silu zo žezla, omráči ich a tak utečie, hlavne nech utečie! :O No, je to teraz napínavé, takže čítam ďalej. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama