Hello Sweetie.

Blueberry XII.

20. května 2016 v 8:58 | Ari |  Blueberry
Vonku tak pekne a ja tu zoraďujem články.. Nájde sa niekto na kávičku? *Tvári sa, že neznie zúfalo* Alebo aj nie. Treba šetriť na horšie časy..
Tak k veci:


Yrrebeul, ktorý bol celú dobu v čele skupinky poľavil a prešiel do kroku. Všetci sme ho napodobnili. Potom sa presunul v skupinke dozadu, kde som bola ja a pozrel na mne. Na okamih som sa zapozerala na Crea a napadlo mi, že cestovať na ňom musí byť príjemnejšie. Nehovoriac o tom, že ak by sme boli všetci na levoch, boli by sme rýchlejší. Spomenula som si na magickú rýchlosť, akou sa pohybuje Berry.
"Nie si vyčerpaná?" Opýtal sa znenazdajky, nespúšťajúc pohľad z miesta ďaleko pred nami.
"Som v poriadku." Vytisla som pomedzi zuby, aj keď moje telo malo chuť kričať niečo úplne iné. Pri takomto tempe sa ráno nedokážem ani pohnúť. Krátko si ma premeral a vrátil sa do čela skupinky. Ja som len zložila hlavu na Zafirinu šiju a snažila sa nevnímať bolesť stuhnutých nôh.
Po niekoľkých ďalších hodinách som bola natoľko otupená bolesťou, že som sa len silou vôle držala na kráčajúcej kobyle a nezaregistrovala som ani, keď sa ku mne Yrrebeul znovu priblížil a spýtal sa ma, či som v poriadku.
"Hayley, vnímaš ma?" Zopakoval hlasnejšie a ja som na sebe zacítila pohľady ostatných z našej malej skupinky. Trhla som sebou a narovnala sa, snažiac sa tváriť, že nie som mimo a že mi nekonečná cesta nerobí problémy.
"Áno, prepáč, asi som sa zamyslela."
"Vyzeráš, že každú chvíľu skolabuješ. Prečo si nič nepovedala? Dáme si prestávku." Poslednú vetu vyslovil hlasnejšie, a všetci zastali. Zliezli sme z koňov a začula som praskanie uvoľňovaných kĺbov. Napila som sa vody a zvalila sa do trávy. Slnko pomaly zapadalo, a na oblohu sa presúvali mesiace. Až teraz som si uvedomila, že sú tri. Jeden v splne a zvyšné dva mali podobu rôzne veľkých kosákov.
"Oddýchneme si a presunieme sa niekam medzi stromy na noc. Tam prespíme." Oznámil Yrrebeul a ostatní prikývli. Za celú dobu, čo ideme, nepovedali ani pol slova, a to večné ticho ma začalo umárať.
"Tu sa utáboríme." Zahlásil Yrrebeul, keď sme vošli medzi hustý lesný porast. Vytiahla som zo sedlovej brašne hrubú deku a našla miesto pod širokým stromom, ktorý takmer úplne zakrýval výhľad na teraz už nočnú oblohu. Zložila som si z chrbta zbraň a zamotala sa do deky. Všetky svaly v tele ma pálili a nechcela som si predstaviť, ako zajtra vstanem.
"Dobrú noc." Ozvalo sa potichu do tmy. Nezaoberali sa zakladaním ohňa, rozdelili si hliadky, a zvyšok osadenstva si ľahol na odpočinok.
"Zobudím ťa, keď ma budeš mať vystriedať." Povedal mi jeden z nich, strapaté svetlohnedé vlasy mu odstávali na všetky strany, no jeho meno som si nepamätala.
"Um, dobre." Prikývla som, a otočila sa na druhý bok. Napriek tomu, kde som sa nachádzala, ma spánok čoskoro ovládol a ja som sa ponorila do ríše snov.
"Hayley, budíček." Precitla som na to, ako mnou niekto mykol. V ramene mi pálilo, podobne ako v zvyšku tela. Rozlepila som oči a pozerala sa na mesiace žiariace na oblohe. Bola hlboká noc, a mne pomaly dochádzalo, že ma zobudili na hliadku. Kývla som, na znamenie, že som hore a muž bez mena si ľahol na svoju deku. Chvíľu som počúvala ich pravidelný dych, no zakrátko ma to začalo umárať a zatvárali sa mi oči. Zaborila som prsty do hliny a naširoko otvorila oči. Ešte nesmiem zaspať. Kútikom oka som zazrela letmý pohyb a pootočila som hlavou. Jemný záblesk medzi stromami ma nútil zamyslieť sa, či sa mi to len nezdalo. Ale ak nič iné, aspoň sa prejdem a nezaspím na hliadke. Nemala som poňatia, kedy budem môcť zobudiť ďalšieho, ktorý ma vystrieda. Potichu som sa vymotala z deky, v ktorej som bola zakrútená a pocítila som na koži chlad. Vzduch v noci sa viditeľne ochladil. Založila som si zbraň na chrbát, a najtichšie ako som vedela, som vstala a obišla spiacich bojovníkov. Zamierila som k záblesku, ktorý som videla.
Slepo som tápala v tme, pridŕžajúc sa kmeňov stromov, aby som nezakopla a nespadla. Ako náhle som bola z dohľadu, vytasila som zbraň a prstami sa letmo dotkla dýky za opaskom. Žezlo sa rozžiarilo a na okamih ma oslepilo, no keď si moje oči privykli na striebristé svetlo, osvetlilo mi nevľúdnu lesnú cestičku predo mnou. Napínala som uši, či nezačujem niečo, čo by naznačovalo, že okrem mňa a piatich spiacich mužov tu je ešte niekto iný, no počula som len šuchot lístia vo vetre. Odtiahla som ruku od dýky a žezlo mi pomaly pohaslo. Privrela som oči a snažila sa opäť prispôsobiť tme. Povzdychla som si a otočila sa, že sa vrátim späť k ostatným. Začula som jemné šuchnutie a zastala som v polovici kroku. Vánok sa mi obtrel o líce a ja som bleskovo mykla žezlom tým smerom, držiac druhú ruku na dýke. Žezlo sa rozžiarilo a ja som pocítila, ako sa vietor zaprel do niekoho, kto nečujne zanadával.
"To si si dlho neužila, keď ťa hneď poslali na misiu." Tichý šepot sa ozýval spoza mňa. Zmeravela som a zacítila na krku chladný dych. Niečia ruka mi spočinula na pleci a v tom momente som zacítila, ako sa nedokážem pohnúť.
"Kto ste?" Pošepla som tak potichu, že som ledva počula svoj hlas. Dotyčný mi odtiahol ruku od noža a žezlo pohaslo. Dych mi zamrzol v hrdle, no stále som sa nedokázala pohnúť. Akoby niekto prikazoval môjmu telu miesto mňa.
"Veď sme sa už stretli. Čo krk, pekne sa zahojil?" Jeho tvár som mala tesne pri uchu a mne došlo, kto to je.
"Čo tu robíte, čo chcete?" Šepla som, snažiac sa prinútiť končatiny, aby ma počúvali. Ako povedal on sám, je nepriateľ. A nepriatelia nechodia len tak, v noci na priateľský pokec, keď spíte.
"Ale nič zvláštne, len sledujem, ako sa ti darí. Ako sa cítiš doma, páči sa to tvoj svet?" Prstami mi prechádzal po krku a mne naskočila husia koža.
"Ja som si toto nevybrala!" Zasipela som.
"Ale samozrejme, že áno. Už od narodenia si bola k tomu predurčená, čo si myslíš. Nič nie je náhoda. Ale pre toto tu nie som." Povedal potichu a chytil ma pod krk. Zachrčala som a konečne sa mi podarilo pohnúť rukami. Tú, ktorou som chcela chytiť dýku, aby som ho žezlom oslepila, mi však zadržal.
"Spravíme dohodu. Ta sa nebudeš metať, a ja ťa nechám žiť." Doslova som cítila, že sa usmieva. "Och, a ešte jedna vec. Zaisti, nech nikto neumrie." Zmeravela som od šoku a v okamihu som pocítila, ako ma pustil. Prudko som sa otočila.
No jediné, čo som v tme rozoznala, boli siluety stromov.
Nebol tam.
Uvedomila som si, že prudko dýcham. Potriasla som hlavou a založila zbraň na chrbát. Vrátila som sa do tábora a oprela sa o strom, pod ktorým som mala deku. Zošmykla som sa na zem a hlavou mi vírili podivné slová. Nedokázala som pochopiť, čo tým myslel.
O niekoľko hodín som jemne potriasla Yrrebeulom a sklonila sa nad neho.
"Vstávaj." Povedala som potichu, s perami pri jeho uchu. Nechcela som zobudiť nikoho iného. V okamihu, ako som sa ho dotkla, vystrelila jedna ruka k môjmu hrdlu a prudko otvoril oči. Keď si uvedomil, koho škrtí, povolil zovretie a ja som slabo zakašľala.
"Prepáč, reflexy." Zamrmlal. "Choď si ľahnúť, budem strážiť. Nedialo sa nič zvláštne, kým si bola hore?" Spýtal sa potichu a ja som otvorila ústa, že mu poviem o tom mužovi. No z hrdla sa mi vydrala len záporná odpoveď. Prikývol a pousmial sa.
"Dobre. Dobrú noc."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 K. K. | Web | 20. května 2016 v 9:08 | Reagovat

hezkýý blog

2 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 19:28 | Reagovat

Bože môj, tí ľudia sú divní! :D Teda, nie všetci. Prehnala som to. To ten jeden, čo ju zachránil, teraz chytil pod krk a znova pustil. Naozaj je divný a nepochopila som tomu ich rozhovoru, že čo tým chlapec sleduje. A myslím si, že Hayley spravila chybu, keď o tom nepovedala generálovi. No, idem si prečítať ďalšiu kapitolu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama