Hello Sweetie.

Blueberry XI.

20. května 2016 v 8:55 | Ari |  Blueberry
"Dĺžka článku je obmedzená na 40 000 znakov." - Eh? No dobre..
Nech už to máme za sebou.


"Strážkyňa. Strážim vody a toto jazierko. A občas zachraňujem bojovníkov, ktorí sa pošmyknú. Voda ich ťahá nadol a sami by sa z nej nedostali."
Potiahla ma ku kmeňu a ja som omotala ruky okolo jedného konára. Znovu som na ňu pozrela. Telo jej od pása nadol tvorila žiarivá rybia plutva s ostňami. Lenivo ňou mávala vo vode, aby sa udržala nad hladinou. Pripomínala mi vodnú vílu z rozprávok, ktoré mi matka čítala ako malej.
"Vy ste morská víla?" Moja otázka ju rozosmiala.
"Samozrejme, že nie. Skôr morský démon." Úsmev sa jej rozšíril a očné bielka sčernali. Vystrašene som na ňu pozrela a ona sa znovu rozosmiala. "Volaj ma ako chceš. Som proste strážca tohto miesta. Teraz ťa nechám dokončiť rituál." Pritisla si prsty ku perám a dotkla sa môjho ľavého ramena. Na tom mieste sa zjavilo miniatúrne zafírové tetovanie akejsi ryby.
"buď dobrá bojovníčka. Zbohom." S tým sa ponorila pod vodu. Švihla plutvou vo vzduchu a zmizla v temnej vode. Vzala som ešte raz fľaštičku a rýchlo si ňou potrela prerezanú kožu. Potom som rýchlo pošepla modlitbu vyrytú na doske priviazanej k stromu, schmatla uterák, a plávala späť ku brehu.
Omotala som si ho okolo tela a vyšla spomedzi konárov. Kňažka sedela na kolenách chrbtom ku mne a potichu sa modlila. Podišla som k nej.
"Veci máš tam. Môžeš odísť." Pošepla bez toho, aby otvorila oči.
"Dovidenia." Pozdravila som ju, vzala si veci a šla na druhý koniec lúky. Spomedzi stromov sa spolu s koňmi vynoril Yrrebeul.
"Hotovo?" opýtal sa, na čo som prikývla.
"To mám ísť domov takto?"
"Otočím sa, rýchlo sa obleč, pôjdeme trénovať. Bola si tam dve hodiny, nestalo sa nič?"
"Eh no, trošku som sa pošmykla a spadla do vody." Zmeravel.
"Si v poriadku?"
"Hej, zachránila ma strážkyňa, alebo ako sa nazvala."
"Wiruhelmina?" Opýtal sa prekvapene.
"Netuším, nepredstavila sa mi.. Ehem, mohol by si sa prosímťa otočiť?" Prikývol a otočil sa smerom ku lesu. Rýchlo som strelila pohľadom po stranách, no nikto nikde nebol. Bleskovo som sa obliekla.
"Čo s uterákom?"
"Zaves ho na nejaký konár a poď." Prehodila som teda mokrý uterák cez najbližší strom a vysadla som na koňa. Rýchlym cvalom sme sa rozbehli späť na základňu.
"Bojuj!" Skríkol snáď po dvadsiaty krát. Dokola sme opakovali ten istý výpad. Vždy zaútočil a ja som mala jeho útok odkloniť. Akokoľvek som sa ale snažila, väčšinou som v rýchlosti pustila dýku z rúk, a tá divná sila z mojej zbrane vyfučala ako vzduch z balónika.
Zatla som zuby a schmatla dýku. Predpažila som ruku so zbraňou a čakala na ďalší výpad. Zopakoval to, čo niekoľko krát predtým a ja som konečne po prvý krát zablokovala a odklonila úder. Švihla som žezlom a snažila sa zasiahnuť Yrrebeula. Ten však útok odklonil a uskočil. Prudko som dýchala.
"Znovu, toto bolo celkom slušné." Nečakal, kým prikývnem a urobil rýchly výpad. Rýchlo som v snahe zablokovať ho, švihla žezlom a čistinou sa ozval zvuk dvoch kovov trúcich sa o seba. Švihla som dýkou a zakliesnila ju medzi zbrane, čím som odklonila jeho meče nabok a tie sa neškodne skĺzli po rukoväti mojej zbrane. Chytila som ju do oboch rúk, nepúšťajúc dýku a zahnala som sa po ňom. Pod náporom energie sa mu päty zaborili niekoľko centimetrov do zeme a odtislo ho to niekoľko stôp odo mňa. Zahnala som sa znovu, tento krát zboku a sledovala som záblesk. Podlomili sa mu kolená a padol na ruky. Chvíľu na to som ho od vyčerpania nasledovala.
Mala som pocit, že som sa zasekla v nekonečnej smyčke a nedokážem sa z nej dostať.
Výpad, zablokovanie, výpad, zablokovanie, bolesť, výpad, zablokovanie, dokola, už som sa ani neobťažovala namáhať sa rátaním výpadov.
"Dobre, to by na dnes stačilo, o chvíľu sa rozvidnie, určite si unavená." Ako náhle to vyslovil, mojim telom prešla vlna bolestí zo všetkých mojich novo utŕžených rán a ja som zalapala po dychu. Predklonila som sa a chytila za brucho, ktoré rovnako ako zvyšok tela schytalo niekoľko zásahov. Prikývla som a nasledovala Yrrebeula do spoločnej chatky.
"Nechám ťa sa vyspať, keď sa zobudíš, zíď sa najesť. Potom sa dohodneme čo a ako ďalej." Kývol rukou a zmizol vo svojej izbe. Podišla som na koniec chodby a vpadla som do tej svojej.
Cítila som na tvári teplé slnečné lúče, no podvedomie mi zakázalo sa čo i len pohnúť. Inštinktívne som vedela, že ak len pootvorím oko, kúzlo sa pominie, a do mojej izby pravdepodobne vpadne Yrrebeul s ďalšími pokynmi dôležitými pre misiu, ktorej som vraj mala byť súčasťou. Nič pekné však netrvá nekonečne, o čom ma presvedčilo tiché zaklopanie na dvere.
"Ďalej." Zamrmlala som, aj keď som mala chuť si za túto reakciu dať v ďalšej sekunde facku. Ak by som sa neozvala, možno by ma nechali na pokoji. Jednou rukou som si vytiahla prikrývku tak, aby mi zakrývala aspoň akú-takú časť tela a druhou som už automaticky zovrela moju zbraň, ktorá mala miesto na mojej posteli. Čudovala som sa, že som ju počas spánku minimálne nevykopla z okna. U mňa by to nebolo nič nezvyčajné. Žmúrila som zlepenými očami ku dverám a rozoznala obrysy Yrrebeula, aj keď to, že to bude on, mi bolo od začiatku tak trochu jasné.
"Čo by si rád?" Spýtala som sa, pričom môj hlas pripomínal zaseknutú sekačku na trávnik. Odkašľala som si a natiahla sa za pohárom čistej vody, ktorý som mala na stolíku.
"Mala by si sa dať dokopy. Výprava, na ktorej sa máš zúčastniť začne za dve hodiny, dovtedy si ešte musíme prejsť plán a všetko potrebné. Stretneme sa o dvadsať minút pred domom." S tým odišiel, a ja som ešte matne začula, ako si cestou dolu schodmi mrmle niečo o tom, aká je vládkyňa pochabá, a že nechápe logiku toho, poslať ma hneď na takúto misiu bez dostatočného tréningu. Ku koncu som začula niečo o zbytočných starostiach navyše a povzdychla som si. Tento svet nebude taký ružový, ako som sa nazdávala.
To mi pomaly dochádzalo.
Spustila som nohy cez okraj postele a položila žezlo na perinu. Pomalým pohybom som si popresúvala krčné stavce do pôvodnej polohy a pobrala sa na rýchlu sprchu.
O desať minút som bola späť, drkotajúc zubami. Obliekla som sa, vzala z postele zbraň a s kručiacim žalúdkom som sa pobrala dole.
"Okej, takže by bolo načase vysvetliť ti, kam, a prečo ideme." Začal Yrrebeul, keď som sa ako posledná dostavila na miesto stretnutia. Bolo nás tam asi šesť, z toho ja som bola jediná žena, ale to ma neprekvapovalo. V celom areáli som bola jediná žena. Asi si budem musieť zvyknúť na prevahu mužov v mojom budúcom zamestnaní.
"Takže, odhadujem, že cesta na sever nám potrvá približne dva a pol dňa cesty, takže by sme tam mohli dôjsť na tretí deň k večeru. Na východnom pobreží Bieleho mora máme hlásená výtržnosti. Rebeli naposledy podpálili strechy niekoľkých domov v blízkosti lesa a zablokovali už niekoľko ciest cez les. Podľa toho usudzujem, že práve v tom lese bude ich táborisko. Vládkyňa prikázala, najlepšie zajať všetkých, poprípade veľkú časť. Ak by kládli odpor, ktorý by to znemožnil, pokojne ich odstráňte." Ľavou rukou si prehrabol čierne vlasy a povzdychol si, akoby ho vidina blížiaceho sa... boja.. nudila.
Chvíľku mi trvalo, než som si dala dokopy dve a dve. Takže my pôjdeme dva dni na koňoch (a iných zvieratách, tipujem, že Yrrebeul pôjde na Creovi) A následne na to máme zajať nejakých rebelov. A áno, ak by boli priveľmi proti, čo predpokladám, že budú, tak ich máme jednoducho zabiť. Zabudla som na niečo?
"Fajn, takže máte desať minút na zbalenie najnutnejších potrieb, a potom vyrážame. Jedlo zoženieme cestou." Rozkázal generál, a všetci sa rozpŕchli do svojich príbytkov. Ja som vyšla nahor do mojej izby a vytiahla z rohu skrine neveľký vak. Nahádzala som do neho pár vecí, stiahla ho šnúrou, prepletenou cez neho a prehodila si ho cez plece. Zbehla som po schodoch práve včas, všetci tam už boli, a osedlávali kone. Ja som dostala na starosti tmavosivú kobylu s čiernou hrivou a chvostom a bielymi ponožkami. Potichu zafrkala, keď som k nej prišla a pohladila ju po nose.
"Volá sa Zafira, je to silná a oddaná kobyla. Ale len ak ju neurazíš." Objasnil mi jeden z mužov, ktorých mená som si nezapamätala, aj keď sa mi už predstavovali. Prikývla som na súhlas a nasadila kobyle ohlávku. Bola som vďačná mame, kým ešte žila, že ma prihlásila na hodiny jázd na koni, inak by som sa tu načisto stratila. O niekoľko minút sme boli vychystaní. Ešte som pripla Zafire o sedlo moju tašku, a generál vydal pokyn, aby sme vyrazili.
Po niekoľkých hodinách vytrvalého cválania som mala pocit, že mi odumrie dolná polovica tela, no neodvážila som sa spýtať, ako sme ďaleko. Keďže povedali, že vesta potrvá približne dva a pol dňa, nemali sme za sebou ešte ani tretinu cesty, a ja som nechcela myslieť na tú bolesť, keď v sedle strávim ďalšie dva dni.
Postupne sme zvoľnili do klusu, a ja som pozorovala Zafiru, ako namáhavo dýcha. Slnko bolo vysoko na oblohe a mne bolo v nohaviciach a košeli z pevnej látky horúco, no nesťažovala som si. Vedela som si živo predstaviť, ako by sa zatvárili, keby som sa tu začala ponosovať. Nechcem, aby si o mne hneď utvorili mienku ako o neschopnej ženskej, ktorá nič nevydrží.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 K. K. | Web | 20. května 2016 v 9:08 | Reagovat

hezkýý blog

2 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 19:23 | Reagovat

Ešte dobre, že Yrrebeul jej veľa vecí vysvetlí a pomenuje aj ľudí/nadprirodzené bytosti, lebo by ozaj bola celkom stratená. No, našťastie posledná časť obradu dopadla dobre a teraz som už len zvedavá, ako bude prebiehať samotná úloha, ktorú majú splniť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama