Hello Sweetie.

Blueberry X.

20. května 2016 v 8:50 | Ari |  Blueberry
Pridávame, pridávame.... *mrmle si popod nos*



"Drž hubu." Zavrčal odrazu Yrrebeul a nezaregistrovala som kedy, priložil návštevníkovi ku krku jeden zo svojich dlhých mečov.
"To by som nerobil. Naozaj." Chytil čepeľ a odtisol si ju od krku. "Len som sa prišiel pozrieť ako trénujete. V mieri. Pamätáš si ešte, čo to slovo znamená? Alebo ťa už úplne ovládla tvoja rola bojovníka?"
"Hovorím ti drž hubu!" Zopakoval s väčším dôrazom a pocítila som, ako ma potiahol za predlaktie. Uskočila som, snažiac sa získať rovnováhu a zmätene na nich pozerala.
"Kto ste?" Vytisla som zo seba napokon. Muž na mňa pozrel a v očiach som mu na krátky okamih zazrela záblesk niečoho. Smútku? Hneď však zmizol a nahradil ho chlad a pohŕdanie.
"Som nepriateľ. Takto by ma aspoň nazval tuto generál." Pohľad mu preskočil na moju zbraň, ktorú som ešte stále držala v pravej ruke. "Vskutku zaujímavá. Ukážeš mi ju?" Natiahol ku nej ruku a skôr, než ma Yrrebeul stihol zastaviť som mu ju podala očakávajúc podobné iskrenie, ako keď sa jej snažil dotknúť Yrrebeul. Nestalo sa tak však, a zbraň obklopilo tmavočervené svetlo podobné môjmu striebornému.
"Krásna." Zamrmlal a vrátil mi ju. Okamžite zhasla a ja som zacítila teplo, ktoré v nej pulzovalo. "Tak do boja miláčikovia. Budem sa prizerať." Zasmial sa a ustúpil o tri kroky dozadu. Uklonil sa a rukami naznačil, že môžeme začať. Pozrela som sa na Yrrebeula a na chvíľu som mala pocit, že sa na neho vrhne, a to, čo mu urobí sa mi nebude páčiť. Potom mi v hlave zarezonovali Sethosove slová.
"Som nepriateľ." Ako to, že je tu, ak je nepriateľ? Prečo ho nikto nevyhnal, alebo sa na neho nevrhli, alebo niečo také? Bola som však ticho. Spýtam sa ho na to neskôr. Povzdychla som si a opäť vytiahla spoza opaska dýku. Yrrebeul sa prikrčil, a s tentokrát s jediným mečom očakával môj útok. Švihla som podobne ako predtým, teraz som však jej koniec zabodla do zeme. Tlaková vlna sa o mňa oprela a ja som sa zaborila pätami pár centimetrov od zeme. Pozorovala som, ako Yrrebeula odhodilo a Sethos so smiechom pred vlnou uskočil. Nestihla som sa však zamýšľať nad tým, ako to robím.
Dýkou som zablokovala výpad a uskočila jemne na stranu. Švihla som ňou vo vzduchu a prinútila to posunúť sa dozadu. Rukou s dýkou som chytila žezlo a zahnala sa ním po ňom, akoby som ho chcela trafiť ho hlavy. Tou divnou silou som vytvorila v zemi približne pol metra hlbokú preliačinu, kde sa zem doslova prehla pod náporom energie. Zablokovala som ďalší výpad, keď som si uvedomila, aká som zadýchaná. V tej istej sekunde sa mi podlomili nohy a meč, ktorým sa po mne Yrrebeul zahnal mi prešiel po krku. Zosunula som sa na zem a namáhavo sa snažila polapiť dych. Zrak sa mi jemne rozmazával, no videla som, ako si ku mne Yrrebeul kľakol a priložil mi ruku na čelo.
"Priveľmi si sa vyčerpala. Prepáč. Neuvedomil som si, ako to plytvá tvojou energiou."
"Uhni ufňukanec. Skoro si jej odťal hlavu." Začula som Sethosov hlas a privrela som oči.
"Uhni hovorím lebo ti tu vykrváca a nikto nebude nadšený!" Zavrčal a odsotil odo mňa Yrrebeula. Pocítila som na krku Sethosovu teplú ruku.
"Teraz to zaštípe." Varoval ma a chvíľku na to som naozaj zacítila pálčivú bolesť v krku. Potom však zmizla rovnako náhle, ako sa objavila.
"Máš šťastie, že si ju len škrabol. Vezmi ju domov a obviaž jej to. Nie som nejaký medicinman, len som zastavil krvácanie." Pocítila som ďalšie ruky, chladné a usúdila som, že patria Yrrebeulovi.
"Ešte sa uvidíme." Hlas pri uchu náhle stíchol a na tvári som pocítila jemný vánok. Potom ma Yrrebeul vzal na ruky a zamierili sme domov.
"Ospravedlň mu jeho chovanie." Doslova vrčal, keď mi obväzoval krk. "A prepáč mi to zranenie, mal som dávať väčší pozor."
"Ticho." Zachripela som. "Veď zranenia patria k môjmu novému povolaniu nie? Nemôžeš sa ospravedlňovať za každé škrabnutie len preto, že som žena a nie muž." Posadila som sa a pozrela mu do očí. Pomaly prikývol.
"Oddýchni si, idem trénovať s nováčikmi."
"Uhm, prídem za vami."
"Nemusíš, dám ťa zavolať, keď bude večera. Dovtedy oddychuj." S tým zabuchol dvere a počula som, ako dupoce dolu schodmi.
Povzdychla som si a pozrela von oknom. Pomaly sa stmievalo. Položila som hlavu na kopu vankúšov a hlavou mi vírili obrazy z dneška. Pravou rukou som mimovoľne prechádzala po vyrezávanej rukoväti žezla ležiaceho vedľa mňa na posteli.
Neznámy bol nepriateľ. Nazval sa tak on sám, a Yrrebeul nepoprel jeho slová. Ak ním však naozaj bol, prečo ho nevyhnali? Nezajali? Nezačali útočiť? Nikto si ho nevšímal, akoby neexistoval.
Ten smútok v jeho očiach.
Prešla som si prstami po rane na krku. Cítila som jemnú novú kožu, ktorá mi ju pokrývala.
Ako ju dokázal vyliečiť? Ako to, že dokázal chytiť moju zbraň? Prečo ju obklopila tá energia?
Milióny otázok mi v hlave vírili ako hurikán a ja som ich svojou vôľou nedokázala zastaviť. Nemôžem sa na to spýtať Yrrebeula. Cítila som v kostiach, že by nebol ochotný mi o tom rozprávať.
Privrela som oči a nechala myšlienky, nech ma úplne pohltia a zablokujú mi vedomie.
Prebudilo ma zaklopanie na dvere mojej izby. Otvorila som oči a zahľadela sa do stropu. Ako dlho som spala? Za oknom bola nepreniknuteľná tma.
Ďalšie zaklopanie, hlasnejšie.
"Ďalej." Povedala som potichu. Posadila som sa a pozrela na generála, ktorý vošiel dovnútra.
"Ako sa cítiš?"
"V poriadku." Odvetila som a mysľou skúmala jednotlivé svaly. Necítila som žiadnu bolesť a bola som plná energie. "Mohla by som pokojne zase trénovať." Navrhla som skôr, ako som si stihla uvedomiť, čo rozprávam.
"Nie nie, nebudeš cvičiť v noci, to nie je nutné. Nemusíme ťa hneď v prvý deň vo vojsku doriadiť." Krivo sa pousmial. Na tom pokrivenom úsmeve sa mi ale niečo nepáčilo.
"Hm, dobre, ty si tu generál."
"Nehovorím to preto, žeby sa mi nechcelo." Začal sa obhajovať a gestikuloval rukami. "Len ak nie si ešte celkom pri silách, tak by si si mala oddýchnuť."
"Som v poriadku." Zopakovala som. "Len sa najem a môžem pokojne trénovať celú noc." Natiahla som ruky nad seba a zívla. V kĺboch mi zapraskalo.
"Ako povieš... Poď sa teda najesť. Vlastne je celkom dobre, ak zosilnieš rýchlejšie, vládkyňa trvá na tom, aby si s nami šla na najbližšiu výpravu." Ospravedlňujúco na mňa pozrel. "Chápem, že to musí byť mätúce tak náhle si zvyknúť na toľko nového." Zasekol sa v polovici vety. "Aby som nezabudol, o polnoci sa máš pre dokončenie rituálu a naplnenie tvojho ducha okúpať v posvätnom jazere. Naješ sa a zavediem ťa tam, máme ešte hodinu." Prikývla som.
"Čo to bude za výpravu?"
"No, pôjdeme na sever nášho kráľovstva. Pri Bielom mori je skupinka istých .. delikventov. Máme im jasne vysvetliť pravidlá. Neboj sa, nebude to dlho trvať, nanajvýš dva dni. Pôjdeme malá skupinka."
"Jasne vysvetliť?" Nadvihla som obočie, lebo niekde za týmito slovami som začula, že sa tam nejdeme priateľsky zhovárať.
"Príkaz vládkyne." Zamrmlal a uhol predo mnou pohľadom. Ďalej som to nekomentovala. Zišli sme po schodoch, a prešli z našej budovy, do inej, väčšej, zariadenej ako jedáleň. Vzali sme si každý jednu misku hustej teplej polievky a do druhej ruky tanier s akousi rybou a zamierili sme ku stolom v rohu miestnosti.
"Moment." Povedal, keď položil svoju večeru na stôl, a zamieril späť ku pultom s jedlom a pitím. Posadila som sa na širokú drevenú lavicu a premiešala lyžicou polievku. Nemala som najmenšie poňatie, čo to môže byť. Vôňa bola štipľavá a korenistá, nevoňalo to ako nič, čo by som poznala. Yrrebeul sa medzitým vrátil s dvoma vínovými pohármi so svetloružovou tekutinou.
"Čo to je?" Ukázala som najprv na polievku a potom aj na pitie.
"Toto je polievka z boyaha. To je zviera. Niekedy ti ho ukážem. No a toto je bylinkové víno." Ochutnala som polievku, a na moje prekvapenie mi zachutila. Mala jemnú sladko korenistú chuť. Sledovala som, ako si do nej nalial citrónovú šťavu, tak som to vyskúšala tiež. Dodalo jej to nenápadne kyslý nádych, no aj tak bola vynikajúca. Rýchlo som ju jedla, a pustila sa do ryby s akýmsi pečivom. Rovnako ako polievka, aj ryba bola vynikajúca, napriek tomu, že ryby bežne nemám rada. Keď sme dojedli, pripili sme si bylinkovým vínom, po ktorom mi jemne stŕpol jazyk a pocítila som, akoby som vypila energetický nápoj. Okolie som vnímala ostrejšie.
Zmätene som sa obzerala. Všimol si to, a uchechtol sa.
"Ako si si všimla, má tak trochu povzbudzujúce účinky, preto ho v armáde máme v podstate ako povinný nápoj, alebo ako do povedať. Pomáha nám sa to koncentrovať pri dlhých tréningoch alebo výpravách. Inak ho ale nezoženieš, jedine ak v paláci pri niektorých významných príležitostiach." Vysvetlil a ja som si ho premeriavala. Očividne ma tento svet neprestane prekvapovať.
Bež ďalších slov sme sa pomalým krokom vybrali z jedálne a namierili sme si to medzi stromy. O chvíľku sa pred nami vynorili stajne. Pred nimi už stáli vystrojené dva kone. Spoznala som toho, na ktorom som sem ráno prišla. Vysadli sme, a uvoľneným cvalom sa vydali medzi stromy.
O niekoľko minút sme sa ocitli na čistinke. Po jej obvode plápolali v vysoké ohne akoby zasadené v sklenenej stene rovnako, ako v chráme. Mohla mať na dĺžku aj päťdesiat metrov, a presne uprostred sa majestátne týčila monumentálna vŕba so striebristými lístkami. Na čistine bolo pár ľudí, spoznávala som bojovníkov, ktorí boli spolu so mnou na obrade a obdarovala ich bohyňa. Yrrebeul sa ku mne naklonil.
"Choď do stredu, kňažná ti už povie, čo máš robiť." S tým chytil uzdu môjho koňa a ja som z neho zoskočila. Na to sa otočil a odkráčal aj s mojim koňom medzi stromy. Pobrala som sa ku kňažke, nespúšťajúc z vŕby oči.
"Vitaj Haylei." Pozdravila sa a prekrížila si ruky na prsiach na znak pozdravu. Napodobnila som ju.
"Keď vyjde bojovník pred tebou, môžeš sa ísť vykúpať a spečatiť požehnanie." Ukázala na strom, a ja som si až teraz všimla, že vyrastá z malého priezračného jazierka. Konáre siahali až na zem a presne kopírovali jeho tvar, takže som cez listy nevidela, či tam niekto je. Po niekoľkých nekonečných minútach sa však konáre na jednom mieste odhrnuli, a z jazierka vyšiel bojovník len v uteráku a zamieril na opačnú stranu lúky.
"Daj mi tvoje oblečenie." Natiahla ku mne kňažná ruky a ja som sa zháčila.
"Všetko?"
"Samozrejme. Pri kmeni potom nájdeš uterák, do ktorého sa zahalíš, keď vyjdeš." Striaslo ma a cítila som, ako sa mi do tváre vkráda červeň. Pomaly som sa vyzliekla do spodnej bielizne a podala som svoje veci kňažke.
"Úplne. Neboj sa, nikto ťa neuvidí, si tu ako posledná, ostatní už odišli." Žmurkla na mňa a otočila sa. S povzdychom som sa vyzliekla a doslova vytrielila medzi konáre. Pri dotyku mojej pokožky s ľadovou vodou mi srdce vynechalo niekoľko úderov a ostala som stáť na kraji jazierka. Nemala som najmenšiu chuť celá sa namočiť do vody, ktorá mala celkom blízko k tomu, aby zamrzla. Niečo mi ale nahováralo, že to budem musieť tak či tak urobiť, tak som sa nadýchla a zaťala zuby. Naraz som sa ponorila a potlačila výkrik, ktorý sa mi dral z pľúc. O niekoľko sekúnd som však pocítila, ako sa voda, od nôh smerom nahor otepľuje, takže som za chvíľu mala pocit, že nestojím v ľadovom jazierku, ale v termálnej vírivke. Voda začala jemne bublať, a ja som sa vybrala ku kmeňu, pri ktorom bola misa, niekoľko fľaštičiek, dlhá tenká dýka a uterák. Voda bola čím ďalej, tým hlbšia, takže som niekoľko metrov musela preplávať. Chytila som sa rukou kmeňa a natiahla som sa pre uterák. Keď som ho však ťahala dole, zošmykol sa do vody a ja som potichu zakliala. Schmatla som totálne premočený uterák a prehodila ho cez konár. Potom som si bližšie prezrela fľaštičky. Tekutina v nich jemne žiarila v tme. V miske som objavila malý papierik. Boli na ňom pokyny.
Mala som si na pravej strane pod bruchom prejsť dýkou po koži v tvare kríža.
Povzdychla som si. Prečo sa, odkedy tu som, musím pravidelne rezať? Všetky tie obrady mi prídu priveľmi... Krvavé. Doslova. Zatla som zuby a schmatla dýku. Nohami som sa zaprela o jeden z koreňov, ktoré boli pod vodou, a postavila sa na neho. Ako náhle som sa čiastočne vynorila z vody, telom mi prenikol chlad a ruka s dýkou sa mi roztriasla. Jemne som si prešla po koži, nôž však bol priveľmi ostrý a vyryl mi do kože hlboké rany. Zachvela som sa a sledovala, ako sa pri okrajoch rán tvoria kvapôčky krvi. Položila som dýku späť do misy a vzala jednu z fľaštičiek.
Vytiahla som zátku a naliala si kúsok tekutiny do dlane. Zvyšok som položila späť. Natiahla som sa ku rane, že ju tým potriem, ako mi to kázali pokyny, no nohy sa mi zošmykli z koreňa, a ja som sa prepadla pod vodnú hladinu. Od ľaku som sa nestihla nadýchnuť, a rýchlo som mávala rukami, aby som sa dostala nahor. Hladina sa však akoby vzdiaľovala a ja nie a nie sa dostať nad ňu. Cítila som, ako mi dochádza kyslík a otvorila som oči, aby som zistila, ako som ďaleko. Všade vôkol mňa však bola nepreniknuteľná tma a ja som cítila, ako začínam panikáriť. Kdesi v diaľke som zbadala tlmené svetielko, ktoré sa pomaličky približovalo. V tme to bol môj jediný záchytný bod a ja som sa za ním pustila. Rozoznala som siluetu akejsi ryby, ktorá sa obrovskou rýchlosťou približovala.
Bola čím ďalej tým bližšie, a ja som rozoznala jej ľudskú tvár. Zalapala som po dychu a z pľúc mi v podobe bubliniek unikol posledný kúsok vzduchu. Pľúca mi začínala plniť voda.
Takže tu umriem, alebo ma to niečo medzi rybou a človekom zabije. Preletelo mi mysľou a ja som zavrela oči.
Pocítila som jemný dotyk a o niekoľko sekúnd som sa vynorila nad vodnou hladinou. Rozkašľala som sa a otvorila oči. Okolo pása ma držali niečie teplé ruky. Pozrela som sa na svojho záchrancu a uvidela som tú tvár, ktoré sa na mňa rútila z hlbín. Začala som sa metať a nadýchla som sa vody.
Znovu som sa rozkašľala.
"Pokoj, už si v bezpečí." Prehovorila na mňa tá žena a ja som sa na ňu znovu pozrela. Mala jemné svetlé vlasy a obrovské medové oči. Na hlave mala akýsi diadém.
"Kto ste?"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (13)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 19:14 | Reagovat

Tak nakoniec ju vyliečil. No, tak nie je až taký zlý, no. Asi mám zlý odhad na ľudí v tomto príbehu. No, čo už.
Inak ona má akúsi smolu. Najprv ju generál skoro podrezal a teraz sa skoro utopila, ach... Stále je to všetko také tajomné a nevysvetlené. A ďalšia nová žena, som zvedavá čo je zač, ale asi nebude zlá, keď jej zachránila život. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama