Hello Sweetie.

Blueberry IX.

19. května 2016 v 21:56 | Ari |  Blueberry
Tak. Začneme s nahadzovaním. Lebo síce toho nie je nejaké horibilné množstvo, nie je toho ani najmenej. Nech to teda je všetko pekne pokope >.>


Náhle som pocítila nutkanie, ktorému som nedokázala odporovať. Nohy ma samé viedli priamo k oltáru, na ktorom bol položený nôž. V tme som si všimla zaschnutej krvi na čepeli aj oltári. Prepadol ma chlad a striaslo ma. Dotkla som sa ľavou rukou rukoväte, a žezlo, alebo moja zbraň, ako ju nazvali, ktorú som od doby, čo som ju dostala až doteraz, mimovoľne nepustila z ruky, zažiarila.
Vyvalila som oči a sledovala jemné striebristé svetlo obklopujúce ju po celej dĺžke a ónyx na konci, ktorý tlmene pulzoval. Odtiahla som prsta od rukoväte noža a zbraň okamžite potemnela.
Obraz v mojej hlave mi opäť zakalil zrak. Videla som sama seba z pohľadu Asyiah, no v tomto obraze som vzala dýku a vyšla zadným vchodom na tmavé nádvorie za stavbou, ktoré osvetľovalo niekoľko fakieľ. Podišla som k malému potôčiku, omyla čepeľ od krvi a zastrčila ju za stuhu, ktorú som mala omotanú okolo pása. Obraz sa rozplynul, a ja som uvidela, ako Asyiah mieri k dverám, ktoré mi ukázala.
"To mám urobiť? Naozaj? Nebude to krádež?" Opýtala som sa naivne.
Budúcnosť. Ďalšie z tých jej slov, ktoré mi ale nedávali žiaden význam. Nasledovala som ju však, a do bodky splnila to, čo mi ukázala. S dýkou bezpečne schovanou som sa ku nej otočila. Prikrčila sa, a už mi nemusela vysielať do hlavy obrazce, aby som pochopila, že mám nasadnúť. Poslúchla som ju a usadila sa jej na už dôverne známe miesto medzi lopatkami. Zaklonila hlavu k nebu a potichu zavrčala. Potom sa pomalým krokom presunula späť dovnútra, a znovu pootvorenou hlavnou bránou von. Kútikom oka som zaregistrovala, ako sa nahlas zabuchla ako náhle sme z nej vyšli a pocítila som, ako sa mi zježili chĺpky na zátylku. Obrovská oceľová závora so zadunením zapadla na miesto a Asyiah šibla chvostom. Potom sa rovnako prudko ako predtým, rozbehla späť. Keď som z nej znovu zoskočila, uvedomila som si, že som topánky nechala pri tom oltári a v duchu som zakliala.
Vyzerá to tak, že pôjdem domov bosá.
"Hayley?" Začula som za sebou hlasy. Loralei spolu s Yrrebeulom na mňa pozerali. "Dali sme vládkyni vedieť, čo sa udialo." Tými slovami mi pripomenula, že tento rituál nedopadol tak, ako si predstavovali. "Rozhodla, že od zajtra sa pridáš k bojovníkom. Cvičiť ťa bude generál osobne." Yrrebeul sa na mňa pri týchto slovách krivo usmial a kývol hlavou. Napodobnila som ho a prikývla.
"Rozumiem."
"Máš nejaké otázky?" Opýtala sa ma Loralei a pozorne ma sledovala. Pomaly som prikývla.
"Mám ich snáď milión, no keby som položila čo i len jednu, nemohla by som sa zastaviť. Vyzerá to tak, že na odpovede budem musieť prísť postupne." Povedala som a mimovoľne si zívla.
"Môžem sa pozrieť na tvoju zbraň?" Opýtal sa Yrrebeul a ja som mu automaticky išla podať moje žezlo.
"Nie nie, nepodávaj mi ju, len ju drž tak, aby som si ju mohol obzrieť." Povedal a natiahol ruky tesne nad ňu, akoby sa silou vôle premáhal sa jej nedotýkať. Priblížil však ruku ešte o niečo bližšie a ja som zreteľne uvidela, ako medzi jeho rukou a rukoväťou zbrane zaiskrilo a in ruku rýchlo odtiahol.
"Ako som si myslel, ničím sa nelíši od našich zbraní. Jedine tým zvláštnym vzhľadom. Nemá čepel určenú na rezanie ani hrot na napichovanie. Nerozumiem na čo slúži." Zmĺkol a pozrel na mňa. "Verím však, že budeš vedieť, ako využiť dar od Bohyne. Poď, odvediem ťa, vyzeráš unavene."
Asyiah však zavrčala a prikrčila sa. Pohľadom ma nabádala, nech znova vyleziem a do mysle mi vyslala obraz mojej izby.
"Ďakujem maličká." Pošepla som a pohladila ju po srsti. Z hrude sa jej vydral zvuk podobný pradeniu. Nasadla som na ňu a o čosi pomalšie ako predtým, sa rozbehla smerom k palácu.
Akonáhle som vkročila do svojej izby, moja myseľ zamerala jediný cieľ. Posteľ.
Ako bez ducha som sa vyzliekla, natiahla na seba jednu z tých pre mňa neskutočne odpudivých nočných košieľ a zvalila som sa na obrovskú posteľ. Rozmazaným videním som uvidela, ako si Asyiah ľahla na huňatý koberec pred mojou posteľou a sklonila hlavu. Spustila som ruku cez okraj postele a hladila ju po srsti.
Neskutočne ma to upokojovalo, a spánok na seba nenechal dlho čakať.
Prebudilo ma búšenie na dvere mojej izby. Rozlepila som oči a zaregistrovala, že v mojej posteli sa znovu povaľuje niekoľko mačiek, dokonca k nim pribudla jedna nová. Asyiah tu však už nebola.
Pravdepodobne v noci niekam odišla.
Snažiac sa vymotať z prikrývok som prepadla cez okraj postele a dopadla na zadok.
"Au." Zasyčala som a postavila sa. Ignorovala som kopu prikrývok a vankúšov porozhadzovaných po zemi a sedem mačiek, nezaujato ma pozorujúcich. Odomkla som dvere a postavila sa tvárou v tvár vysokému hnedovlasému mužovi so širokými vypracovanými ramenami a čokoládovými očami. Keď ma však zbadal, po tvári mu prebehol rumenec a rýchlo odklonil pohľad. Uvedomila som si, čo mám na sebe a schovala sa za dvere, takže mi vykúkala len hlava.
"Čo si prajete?" Opýtala som sa ho, alebo skôr by sa dalo povedať, zašomrala.
"Generál ma poslal, máte sa pohodlne obliecť a spolu so zbraňou prísť." Hovoril muž a pozeral všade inde len nie na mňa.
"Samozrejme, momentík." S tým som zabuchla dvere a bleskovo sa obliekla do nohavíc a košele. Snáď si nemyslia, že ako bojovníčka, ktorou sa mám stať, sa tu budem promenádovať v šatách. Vzala som z postele moju nezvyčajnú zbraň a na okamih sa zarazila, keď mi došlo, že som s ňou aj spala. Očividne nejaká časť môjho ja, sa jej nechcela vzdať ani na chvíľku. Zopla som si vlasy do vrkoča a otvorila dvere, za ktorými ešte stále stál ten muž.
"Eh.. Ako sa voláte?" Nevedela som, či sa to podľa ich zvyklostí sluší, alebo nie, no bolo celkom logické, že ma zaujímalo jeho meno.
"Moje meno je Junsu, paní." Oslovil ma na môj vkus až priveľmi oficiálne. Vyšli sme zo zámku a rýchlym krokom zamierili ku stajniam. Pred nimi nás čakali dva nastrojené kone. Sluha, ktorý ich držal sa nám uklonil a podal nám vôdzky. Vysadla som na uhľovo čiernu kobylku s bielymi znakmi a vyštartovali sme.
Cvalom sme tam boli do niekoľkých minút. Cvičisko, alebo ako by som to nazvala, bolo hlboko medzi stromami. Na obrovskej ploche boli porozostavované veľké ťažké stany a po bokoch bolo niekoľko domov z tehál a kameňa. Pri jednom takom nás čakal Yrrebeul spolu s Creom, obrovským levom.
"Vitaj v tvojom novom domove Hayley." Pousmial sa Yrrebeul, keď sme k nemu došli. Zoskočili sme z koní, Junsu sa mu uklonil a zmizol spolu s koňmi medzi stromami.
"Je to celkom nezvyčajné, aby bohyňa označila za bojovníka ženu, ale to si si už iste všimla sama. Vlastne, viem len o jednom prípade v histórii, keď sa to stalo." Odmlčal sa. Chcela som sa spýtať, kedy sa to stalo, a kto bola tá dotyčná, no prerušil ma.
"No to bolo dávno a nehovorí sa o tom. Poď, ukážem ti, kde budeš spať a kde budeš bojovať." Vošli sme do budovy. Nebola veľká a keď sme vyšli po schodoch nahor, na chodbe boli len tri dvere.
"Táto je moja, toto je kúpeľňa a tieto dvere sú od tvojej izby." Postupne ukázal na všetky dvere. Vošla som do posledných. Izba bola o niečo menšia ako tá v zámku. Na zemi bol hrubý čierny koberec a steny boli obložené ebenovým drevom. Posteľ bola široká s niekoľkými prikrývkami a vankúšmi. Celú jednu stenu zaberala dlhá skriňa. Keď som do nej však nakukla, na moju radosť som nevidela ani jedny šaty. Len niekoľko čiernych nohavíc a košele z nejakej pevnej látky.
"Páči sa mi to tu." Zamrmlala som a pozrela sa z malého okna so širokým parapetom. Videla som priamo na akési cvičné bojisko, kde niekoľko skupiniek bojovníkov cvičilo.
"To som rád. Prezleč sa prosím ťa a príď dole. Okamžite začneš s výcvikom." Prikývla som a on odišiel. Prezrela som niekoľko šuplíkov, no na moje sklamanie, vzhľad spodnej bielizne a vecí na spanie sa nezmenil. To tu nenosia nič iné ako toto? Zaúpela som v duchu. Vytiahla som jeden z nohavíc a čiernu košeľu s dlhým rukávom. Rýchlo som sa prezliekla, schmatla vysoké čižmy a zbehla som po schodoch dole. Potom som sa však vrátila a vzala z postele žezlo, ktoré som tam pri prezliekaní položila. Takto vyzbrojená som sa postavila pred Yrrebeula, ktorý ma už čakal, a nemotorne som zasalutovala. Šklblo mu kútikmi úst a pozdrav mi oplatil.
"Musíme zistiť, ako sa s tým bojuje." Ukázal na žezlo, ktoré som držala v ruke. Pokrčila som plecami, že som nad tým ešte nepremýšľala, keď mi došlo, že to nie je tak celkom pravda. Dotkla som sa prstami dýky, bezpečne pripevnenej vzadu o opasok, a žezlo sa rozžiarilo presne ako včera.
"Ako si to?" Opýtal sa a pohľadom pozoroval jemnú žiaru, ktorá pulzovala po celej dĺžke zbrane. Ako odpoveď som dýku vytiahla spoza opaska a ukázala mu ju.
Zalapal po dychu.
"Odkiaľ ju máš?" Opýtal sa a natiahol ruku, akoby sa jej chcel dotknúť. Potom ju však opäť spustil pozdĺž tela a pozrel sa mi do očí.
"Asyiah ma včera zaviedla na jedno miesto." Vysvetlila som.
"Do obetného chrámu." Prerušil ma a ja som mimovoľne prikývla, aj keď som to pomenovanie ešte nikdy nepočula. Jednoducho mi niečo hovorilo, že myslíme na jednu a tú istú vec.
"Poď, vyskúšaš proti mne bojovať." Povedal odrazu a chytil ma za zápästie. Ťahal ma smerom ku obrovskému cvičisku. Zastali sme priamo v strede, a ja som na chrbte pocítila niekoľko pohľadov. Zvuky bojov utíchli a ja som vedela, že všetky pohľady sa upierajú na nás. Yrrebeul akoby si to nevšímal, natiahol ruky nad hlavu a odniekiaľ vytiahol dva dlhé, tenké meče. Prekrížil ich pred sebou a trochu sa prikrčil. Očakával môj prvý útok. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Dúfala som, že ten inštinkt, ktorý som od včera mala, a ktorý mi v niektorých situáciách hovoril, čo mám robiť, sa ozve aj teraz a naviguje ma. Otvorila som oči, a sledovala svoje ruky. Predpažila som ruku s dýkou a žezlom, ktoré som držala v druhej ruke, som sa po ňom zahnala. Okamžite som pocítila pohyb vzduchu okolo žezla a uvidela, ako sa z konca uvoľnila akási energia. Oslepujúcou rýchlosťou vystrelila oproti Yrrebeulovi, ktorý ju však zablokoval a odklonil. Hneď na to švihol mečmi opisujúc vo vzduchu písmeno X ja som v snahe zablokovať ho, bleskovo zasunula dýku za opasok, chytila žezlo do oboch rúk a nastavila ho predo mňa ako štít.
Rukami mi prešiel záchvev, keď kov narazil o kov a mne v končekoch prstov zabrnelo. Keďže som ale nemala v ruke dýku, žezlo pomaly zhaslo a s ním sa stratila aj moja moc, alebo ako by som to nazvala a sila nárazu oboch mečov ma odhodila dozadu. Zalapala som po dychu a snažila sa dostať na nohy. V tej sekunde bol pri mne a podával mi ruku.
"Vyzerá to tak, že ako náhle pustíš dýku, mágia tvojej zbrane zmizne. Alebo sa vyparí." Pozrel na ostatných, ktorí ešte stále sledovali nás. "Do práce!" Zavelil, a všetci začali znova bojovať. Až na jedného muža, ktorého som zaregistrovala kútikom oka. Vynoril sa spomedzi stromov a mieril priamo k nám. Strieborné vlasy mu odstávali a padali do očí. Na bledej tvári mu pohrával jemný úsmev. Bojovníci mu ustupovali z cesty bez toho, žeby prestali bojovať. Zastavil pár stôp od nás.
"Zdravím ťa Yrrebeul." Preniesol potichu chladným hlasom z ktorého mi naskočila husia koža. Menovaný si rýchlym pohybom založil zbrane do puzdier na chrbte a otočil sa k nemu.
"Sethos." Kývol mu hlavou na pozdrav. Na tvári nemal akýkoľvek výraz. "Čo ťa sem privádza?"
"Chýry o novej ženskej bojovníčke došli až ku mne." Vykrivil kútiky úst do akejsi napodobeniny úsmevu a pozrel mi do očí. Jeho nezvyčajne jasné smaragdové oči ma prepaľovali pohľadom a mne zamrzol dych v pľúcach. Cítila som z neho niečo, čo sa mi ani trochu nepáčilo. "Dúfam, že dopadneš lepšie ako tá predošlá." Uškrnul sa a mňa ovládlo nutkanie spýtať sa, kto to bol a čo sa jej stalo.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 19:04 | Reagovat

No, je to zaujímavé, ale zrejme je prítomnosť spútaná s minulosťou viac ako som si myslela, keďže tá dýka zohráva rovnako dôležitú rolu ako zbraň, ktorú získala počas obradu. A ten Sethos, zatiaľ mi je nesympatický a je drzý. Už by jej konečne mohol niekto vysvetliť, čo sa stalo s predošlou bojovníčkou, aby bola v obraze.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama