Hello Sweetie.

We will live forever IV.

27. září 2015 v 1:05 | A-ri |  We will live forever
Takže.. Mohla by som tu začať konečne pridávať niečo poriadné a konečne sa aj starať o to, nech to nie je raz za uhorský rok ... Akoby na tom záležalo. Ale aj tak to bude tentokrát krátke (nečakane) .. Lebo som "a bit sick" a absolútne sa mi nechce ani len držať otvorené oči ^^


Sedela na jednom zo zrezaných stromov chrbtom k nemu. Čierne vlasy mala zapletené do vrkoča, čím mu pripomenula osamelú vílu. A v ruke držala nástroj, aký jakživ predtým nevidel.
Boli to husle. Neboli však drevené ako väčšina. Telo malo z brúseného čierneho priesvitného skla lesknúceho sa v poludňajšom slnku ako diamant. A pozoroval jej ruky. S jemnosťou bohyne prechádzala prstami po strunách a slákom vytvárala melódiu, ktorá sa mu zarezávala do každučkého kúska mozgu.
Ani sa nepohol.
Nevšimla si ho. Hrala ďalej, bez prestávky. Prvá melódia bola pomalá, nevedel prečo, spomenul si pri nej na smrť oboch rodičov a beznádej, ktorú krátko po tom cítil. Melódia sa stupňovala a naberala na agresivite. Vysoké tóny sa odrážali od korún stromov a znásobovali, cítil, akoby sa tá hudba zhmotnila a celého ho obklopila. Úžasnuto vyvalil oči a zosunul sa na jeden z kmeňov, ďaleko od nej, aby ho nevidela, no predsa dostatočne blízko, aby videl on ju. A počul jej pieseň.
Zatvoril oči, aby si mohol ešte viac vychutnať piesne a zaklonil hlavu.
Precitol, keď si uvedomil, že hudba stíchla. Otvoril oči a vystrašene sa obzrel okolo seba, dúfajúc, že si ho nevšimla.
No ona tam nebola. Vstal, a oprášil si z nohavíc prášok námrazy. Slnko sa presunulo nižšie na oblohe a vzduch bol znovu o niečo chladnejší. Mal by sa vrátiť a pripraviť sa na zajtra do školy.
"Nikto ti nepovedal, že je neslušné špehovať." Melódia vyslovených slov neznela, ako otázka, aj keď ich obsah by tomu nasvedčoval. Strhol sa a pozrel za seba. Stála tam, nesiahajúc mu ani po plecia, v rukách držala ten čarovný nástroj a prepaľovala ho tlejúcimi očami.
"Ja-.." Zakoktal sa. Nevedel, ako sa vyhovoriť. Nechcel ju špehovať, to nie. Aj keď v podstate možno trochu áno. "Nechcel som ťa špehovať, len som začul, ako hráš." Poškrabal sa pravou rukou na temene hlavy a pozeral všade inam než do jej očí.
Aj keď presne tam chcel pozerať. Vyryť si ten pohľad do mysle a už nikdy ho nezabudnúť.
Tie oči.
"Začul si ako hrám a začal si ma špehovať. To, že si nechcel na tom nič nemení." Vložila husle do puzdra a zaklapla ho. "Si na súkromnom pozemku." Zamrmlala sotva počuteľne. To ho zaskočilo a obzrel sa. Nikde si nevšimol plot, označujúci zákaz vstupu alebo niečo podobné. Uvedomil si však, že pre ňu má odpoveď.
"Ak je to teda súkromný pozemok, prečo si tu ty?" Spýtal sa jej, aj keď o sekundu na to by svoje slová najradšej nikdy nevyslovil.
"Je to pozemok môjho strýka." Pokrčila plecami. "Dovolil mi to. Teba ale nespomínal, takže keď dovolíš." Prehodila si puzdro cez plece a prešla popri ňom.
Celá ich konverzácia bola príšerne povrchná. Natiahol za ňou ruku, chcel ju chytiť za plece a poprosiť, nech ostane, nech zahrá ešte jednu pesničku, nech mu o sebe povie viac.
Nech mu konečne vysvetlí, čo je zač.
No tak, ako za ňou ruku natiahol, ju znovu spustil pozdĺž pása. Obrátil sa na odchod. Veľmi jasne sa vyjadrila, že si neželá jeho prítomnosť a má vypadnúť. Svižným krokom sa pobral späť, nedovoľujúc svojej hlave myslieť na nič, čo sa týkalo jej. No v ušiach mal neustále tú melódiu.
Očami pozoroval slnko, teraz už očividne zapadajúce za horizont. Nemal poňatia, ako dlho potrvá cesta späť, vedel len, že si musí pohnúť.
Bola čiernočierna tma, osvetľovaná len tenkým kosákom mesiaca, keď konečne došiel ku domu v ktorom býval. Až cestou späť si uvedomil, akú dlhú cestu prešiel. Svietilo sa len v oknách na prízemí, za ktorými sa mihalo niekoľko tieňov.
"Vitaj doma." Zatiahla Lizabeth z hojdacieho kresla pred vyhasnutým krbom, ktoré si privlastnila a trávila v ňom každý večer a Scar mal občas pocit, že v ňom aj spí. Síce starými, no šikovnými prstami preberala niťami pro tvorbe ďalšieho svetra alebo šálu, poprípade niečoho podobného. Z kuchyne sa ozývali zvuky, akoby sa niekto práve rozhodol porozbíjať celé biedne zariadenie kuchyne. Spolu s podlahou.
Nahliadol tam a uvidel kuchárku, ako veľmi agresívne drhne jeden veľký hrniec za druhým. Pocítil nevysvetliteľné nutkanie jej ponúknuť pomoc, no to pominulo rovnako nečakane, ako sa objavilo, tak sa len nenápadne vytratil. V podstate mu vyhovovalo, ako mu nikto nevenoval najmenšiu pozornosť. Odšuchtal sa do svojej izby a zamkol staré dvere. Robil to napriek tomu, že sa obával, že jedného dňa bude musieť vyliezať oknom, keď si starý zámok zmyslí, že sa už neotvorí. Zvalil sa na posteľ a hypnotizoval strop nad sebou. Malý budík na zemi pri posteli potichu tikal a ten zvuk ho upokojoval, až zaspal.
"Vstávaj mladý muž!" Ozvalo sa nahlas a Scar sa strhol. Bolo ráno a správca ho budil najmilšie, ako to len dokázal, čiže vreskom, ktorý bezpochyby zobudí aj susedné mesto. Uvedomil si, že zaspal tak ako bol oblečený, a zívol. Budík pri posteli ukazoval pol ôsmej. Načo ho budia tak skoro? Z hrdla sa mu vydralo zavrčanie a znova sa zvalil na chrbát do postele.
Pol ôsmej.
A bola streda.
Vystrelil tak, že za ten štart by sa nemusel hanbiť ani olympijský pretekár a schmatol tašku. Vbehol do kúpeľne a prúdom ľadovej vody si opláchol tvár. Naje sa neskôr. Rozbehol sa do školy.

"Sme radi, že ste nás poctili svojou návštevou." Zatiahla profesorka biológie, keď vpadol do triedy, no nijako viac to neriešila a kývla rukou, nech sa posadí. Zosunul sa na svoje miesto v rohu triedy a kútikom oka pozoroval Chiahri, ktorá sa tvárila, že ju výklad o delení jednobunkových organizmov neskutočne fascinuje. Po chvíľke to však vzdala a očividne vycítila, že na ňu civí, lebo sa na neho zahľadela a nezaujato mu kývla. Vytiahol z tašky učebnicu, na ktorú si vzápätí zložil hlavu a zavrel oči. Bol si takmer istý, že profesorke nebude vadiť, ak bude na jej hodine dobiehať stratený čas spánku.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 27. září 2015 v 12:05 | Reagovat

Pekne ho odfajčila inak Chiahri. :D A normálne, ako som čítala o tej melódii, akoby som ju sama počula, bola krásna, také pohladenie pre dušu, najmä vďaka tomu, že to nebola veselá melódia a hovorila o tom, že ani svet nie je občas veselý... a táto kapitola mala u mňa veľké plus už len z toho princípu, že tam Scar nefňukal. ^^ Teším sa na ďalšiu, tak ma nechaj dlho čakať. :) :P

2 a-ri-soul a-ri-soul | 28. září 2015 v 20:43 | Reagovat

[1]: Prijmite moje ospravedlnenie slečna, kapánek som bola mimo siete .. /To tak, keď vypojí ctená rodinka router a ja som na nete akurát tak na tej napodobenine telefónu čo mi prischol .. / Pracuje sa na ďalšej časti !! Honto! :3 Do pár dní tu bude, trust me a hej, Scar pomaly prestane fňukať.. Veď za tých .. (Ehem, kolko som povedala, že má rokov? ) By už mohol dospieť, chalanisko.. >:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama