Hello Sweetie.

We will live forever II.

16. září 2015 v 22:26 | A-ri |  We will live forever
Lebo je istejšie pridávať to po kúskoch, aj keď kratších.. Aspoň teda u mňa.. So.. Príjemné čítanie ak to niekto bude čítať a ak nie, aspoň si to tu uložím a o nejaký čas si opäť prečítam jednu z frašiek, ktoré som vypustila do éteru.. Lebo tak to chodí..

Nebol jedným z ľudí, ktorí majú tony priateľov, dennodenne prijímajú pozvania na párty a do klubov. Nikdy nedostal ani len jediné pozvanie na narodeninovú oslavu.
Ani len na tú rodinnú.
Svojim vzhľadom pripomínal presne to, čím bol. Strateného. Existenciu, ktorá sa znenazdajky objavila, o ktorú nikto nikdy nemal záujem.
Komu rodičia zmizli a úrady skalopevne tvrdili, že neexistuje. So svetom bojoval so sklonenou hlavou a napriek všetkým pokusom niekam patriť a dokázať, že existuje, vždy skončil ako neviditeľná osoba v kúte miestnosti, ten, o ktorého môžete zavadiť pohľadom a nezapamätáte si ho. Jeho črty, jeho pohľad očí. Akoby tam nebol, aj keď tam stále je.
Jediná osoba, ktorá si ho pamätala, bol Tramp. Chlap potmavšej pleti, vysoký, s prekvapivo ostrými, ľadovými očami. To on ho vytrhol z nekonečného blúdenia ulicami, bezcieľného bytia, ktoré nemohol nazvať životom, a dal mu domov.
No za všetky láskavosti sa musí platiť. Aj za kúsok šťastia.
Výmenou za život, v ktorom existoval, v ktorom si ľudia zapamätali jeho meno a tvár, obetoval dušu. Prvý krát to bolo ako vstup do raja. Obrovská brána vedúca do dokonalého sveta plného eufórie. Cítil sa silný, cítil sa dôležitý, bol najvyššie, ako dokázal. Chvíľku na to však prišiel pád. Zem z lešteného čierneho mramoru, po ktorej kráčal keď bol najvyššie a ktorá znamenala to, čo nikdy nemal, sa začala meniť. Okraje sa roztekali a lesklý mramor sa pomaly menil na bublajúcu zmes požierajúcu ho zaživa, vťahujúcu ho do svojich spárov a živiacu sa jeho dobrými pocitmi.
Jeho šťastím.
Ako vysoko sa náhle dostal, toľkonásobne bolestivejšie padol na dno, jeho existencia sa zaborila do zeme ako nikým nechcený črep udupávaný davom ľudí žijúcich svoje vlastné životy.
Tramp však vedel, ako sa znova dostať na vrch. A slová, ktoré ho varovali pred ďalším pádom, pádom hlbšie do bolesti a ničoty, boli vyslovené potichu a uvrhnuté do nepozornosti. V tom krátkom okamihu, v tej chvíli bola vidina znovunadobudnutých výšin silnejšia než strach z pádu, ktorý neoddiaľne nasledoval potom.
Precitol po týždni. Plecia ho boleli, kožu na nich mal zoškrabanú, keď v strachu z démonov zatínal svoje nechty do mäsa aby si pripomenul, že to nie je skutočnosť. Aby sa prebudil.
Ležal na posteli. A na stolíku neďaleko neho ležal počiatok jeho konca. No bola prázdna. Temná tekutina, ktorou bola naplnená a vždy čakala, kým bude vstreknutá do žily tam nebola.
Len prázdna striekačka, položená na kuse špinavej látky. Tramp stál vo dverách.
"Prebral si sa." Poznamenal. Scar cítil jeho pohľad na svojich šatách, nasiaknutých potom a vlastnou krvou.
Bol dezorientovaný. Chcel sa vrátiť do sladkého sveta dokonalosti. Čo ho desilo viac, chcel sa vrátiť späť a čeliť neznesiteľnej bolesti. Pretrpí všetky pocity pre chvíľku šťastia.
"Myslel som, že sme sa dohodli na dávkovaní." Zavrčal potichu Tramp, nepohnúc sa od tmavých dverí, z ktorých sa miestami olupovala sterilne zelená farba. "V dohode nebolo, že sa predávkuješ!" Jeho hlas stúpal, frekvencia hlasitosti sa zvyšovala. Scar sa zahľadel do minulosti. Nepamätal si, čo sa dialo medzi jednotlivými vlnami, netušil, ako získal ďalšie dávky, robil to inštinktívne. Časť jeho mozgu, ktorá chcela viac, presne vedela, čo treba robiť, aby dosiahla to, o čo jej šlo.
Troma dlhými krokmi prekonal vzdialenosť medzi nimi a schmatol ho za kedysi biely golier trička. Triasol nim silno a dlho, dokola opakujúc zúrivé slová výčitiek. Scar v nich však videl aj niečo iné. Nezaujímali ho peniaze, ako sa tváril.
Bál sa.
"Prepáč." Zachripel. Hlasivky mal vyschnuté, každá snaha prehovoriť bola odmenená neznesiteľnou bolesťou.
"Prepáč?! Myslel som, že umrieš!" Zvreskol Tramp a silnou rukou ho chytil za bradu. Donútil ho pozrieť sa mu do studených očí. Sledoval, ako sa prvý krát, čo ho poznal, začali pomaly plniť slzami.
Spomínal. Pristihol sa pri tom a potriasol hlavou. Časy striedavej bolesti a rozkoše boli preč, a on mal prísne zakázané si ich pripomínať. Nikdy na ne nemyslel.
Až dnes. Jej príchod pre neho znamenal výlet do minulosti, hoc sa márne snažil zistiť dôvod, prečo. Medzi ním a ňou nebola žiadna spojitosť. Bolo to len dievča ktoré prišlo odnikiaľ.
A predsa jej čierne vlasy boli všade. Zaplnili celú jeho myseľ v ktorej znel jej hlas a oči, ktorými ho prebodla.
Dal by všetko za to môcť sa do nich pozrieť práve teraz.
Zavrel oči a pritisol si prsty o viečka. Musí sa dať dokopy. Nemá jediný dôvod vyšilovať. Nemá jediný dôvod na ňu myslieť. Nevie kto je, nevie odkiaľ je a nevie, prečo prišla.
Tak prečo je všade?
Sedel za písacím stolom a hypnotizoval rám okna cez ktoré do malej izby prenikalo večerné šero. Poklopkával prstami po stole, kým čakal na ten známy zvuk, ktorý ho volá na večeru. A napriek snahe vytlačiť ju z mysle, stále tam bola.
Ozvali sa štyri krátke zaklopania, ktoré ho konečne vytrhli zo slučky myšlienok. Rýchlo vstal a natiahol si mikinu. Bola jeseň a nepršalo. Večeria sa vonku. Zišiel po schodoch s rukami vo vreckách a pozoroval zábradlie, ktorého sa nik radšej nechytal. Pôvodne vyrezávané drevo bolo zanesené prachom a špinou desaťročí, ktoré sa nikto nenamáhal ani len pokúsiť očistiť.
Bolo by to asi také zmysluplné ako vymeniť sklo vo dverách od jedálne, kde sa v lete hrali najmenší a ktorá bola v zime centrom diania všetkého, či už šlo o varenie, alebo spánok. Bola to jediná miestnosť v starom dome, s krbom v ktorom sa cez zimu kúrilo. A taktiež jediná miestnosť v ktorej sa permanentne rozbíjali staré železné dvere vedúce do predsiene. Po štyroch opravách skiel, keď sa vždy tú noc, čo boli opravené, rozbili, to správca vzdal a vyhlásil, že v nich sklo jednoducho nebude.
Vinníka dodnes nenašli.
Vyšiel do záhrady a zamieril do svojho rohu širokého stola. Boli tu všetci. Správca, kuchárka, stará Lizabeth hluchá na pravé ucho a slepá na ľavé oko, ktorá mala vo zvyku darovať Scarovi na každý sviatok pletený sveter alebo čiapku, osirelé trojčatá ktoré prišli o rodičov pri tajfúne, násťročný výrastok, o ktorom dodnes nevedel s istotou povedať, či je to chlapec alebo dievča a ktorý všetci volali Taylor, Veľký H, niekoľko ďalších nepodstatných bytostí a on.
Spočiatku preklínal deň za dňom, noc za nocou, ktoré tu strávil. Ako však mesiace plynuli a Tramp sa nevracal, Scar upadal do beznádeje. Nezaujímalo ho, čo sa deje v dome. Nezaujímalo ho, čo si o ňom hovoria v škole a nezaujímalo ho, či si večer ľahne do postele a ráno sa opäť prebudí.
Prežíval.
Rovnako ako to robil celý život. A tá jedna osoba, ktorú v ničote pokladal za oporný bod, muž, ktorý napriek tomu, že ho poslal takmer na smrť a závislosť, ktorý ho však stále mal svojim spôsobom rád, zmizol.
Nechal list na rozlúčku a malý medajlón.
V deň, keď to Scar našiel, zúril. Telom mu lomcovali záchvevy nenávisti a beznádeje. Medajlón zanesený časom, ktorý Tramp vždy nosil omotaný okolo predlaktia ľavej ruky hodil do kúta.
Vzal ho do ruky až večer. Keď prvotná vlna ustúpila a hnev vystriedal smútok. Prehováral do ticha a pýtal sa vzduchu, kedy sa vráti.
A prečo odišiel.
No vzduch len potichu počúval.
Neodpovedal.



K obrázku (Lebo veď autorské práva však?) - Autor je Chiara Bautista /Dúfam, že som to napísala správne/ jedna amazing dievčina s ešte viac amazing kresbami, ktorá sa dá nájsť na FB (Prevdepodobne aj niekde inde ale nehľadala som) Dúfam, že ak na to natrafí, nedá ma zaživa upáliť ani zatknúť ^^ Len som chcela vzdať hold jej kresliarskému umeniu :3
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sora Sora | 17. září 2015 v 10:29 | Reagovat

Prestaň s tým pesimizmom! Lebo si ťa nájdem a ... vlastnoručne zaškrtím!
Háááh, tá Lisabeth sa mi nehorázne páči. :DD Taká pravá babička - slepá na ľavé oko a hluchá na pravé ucho (či naopak?) a darujúca na každý sviatok bavlnený sveter.. milé. Oh, a inak - z tých kratších častí si nič nerob, ja píšem omnoho, omnoho kratšie. :DDD

2 a-ri-soul a-ri-soul | 17. září 2015 v 21:00 | Reagovat

[1]: Napísala si to presne :D A nemôžem prestať s pesimizmom, je to moje základné poznávacie znamenie ;( A ano, bavlnené svetre sú proste super :D
Ale ja som bola naučená, že treba dlhšie časti písať :( Ale keď to proste nejde takto, treba sa do cviku dostať ^^

3 Sora Sora | 17. září 2015 v 21:09 | Reagovat

Chápem, chápem. xD
A s tým pesimizmom budeš musieť prestať, lebo začnem so svojimi pre-výchovnými metódami a nebude to nič podobné prechádzke v kvetinovej záhrade..

4 a-ri-soul a-ri-soul | 17. září 2015 v 22:27 | Reagovat

[3]: Ohh, nemyslím si, že by som svoj "whole life" prirovnala v hocktorom období k prechádzke v kvetinovej záhrade, takže ak si myslíš, že ovládaš re-výchovné metódy schopné prinútiť ma zmeniť životný postoj, do toho, ja to len uvítam, veď byť pesimistom vlastne nie je žiadna sranda.. :D

5 Sora Sora | 17. září 2015 v 22:39 | Reagovat

Pf, však počkaj! x.x

6 a-ri-soul a-ri-soul | 18. září 2015 v 7:37 | Reagovat

[5]: Im waitin ... Im still waitin .. Im STILL waitin :'D
P.S: (Btw) Spomínala si, že píšeš omnoho, omnoho kratšie časti, prečo sa ku mne ešte žiadna časť ničoho, čo si napísala, nedostala? TT-TT

7 Sora Sora | 18. září 2015 v 15:03 | Reagovat

(však čakaj, lebo jedného dňa sa dočkáš a nezachráni ťa ani prerastená tigrica s menom po čučoriedkach :P)
Eh, no... a mala by sa? *tupý výraz, pričom niekde v pozadí cvrlikajú cvrčky* Popravde sa tak trocha hanbím za svoje poviedky.. potom, čo som začala čítať tie tvoje. Nechcela by som si pokaziť u teba mienku o mne. x.x (okrem toho si si žiadnu nepýtala - a neospravedlňuje ťa to, že si o tom nevedela! Mňa také veci nezaujímajú. :DD Preto len pekne dopisuj a prestaň byť tak pesimistická... to mi bude stačiť. ^.^)

8 a-ri-soul a-ri-soul | 18. září 2015 v 23:26 | Reagovat

[7]: What about maliny ? :'D
Že či by sa mala ? -.-" Wats stupid question, jasné, že by sa mala joj, a povedz cvrčkom nech zmĺknu, lebo na nich pošlem moje tarantuly ! :D Tak si ju pýtam teraz a mienku o tebe mi nepokazia neboj T_T (Ale ospravedlňuje! <.< len o tom ete nevieš :3 )

9 Sora Sora | 19. září 2015 v 14:15 | Reagovat

Ach, jo... ale potom mi nepíš, že som ťa nevarovala.~ (a maliny by mohli byť tiež dobré! taký pravý malinový bojový panter xD ech, dobre - šibe mi a to riadne..) http://lithea4682.pise.sk/poviedky/poviedky

10 a-ri-soul a-ri-soul | 19. září 2015 v 15:03 | Reagovat

[9]: TOTO MUSIM NIEKDE POUŽIŤ ! :D Toho malinového bojového pantera XD Ayyyyyyy, a idem si čítať :3 (Btw, ďalšia časť je in progress :D )

11 Sora Sora | 19. září 2015 v 15:10 | Reagovat

Ďakujééém. (už sa neviem dočkať :3)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama