Hello Sweetie.

We will live forever

15. září 2015 v 14:44 | A-ri |  We will live forever
So.. (Áno, ďalšia odmlka, ale nie tak celkom nečakaná) Len tak na skúšku.. Že či sa oplatí O.O



"Rád by som vám predstavil.." Prestal počúvať po prvých niekoľkých slovách. Zahľadel sa na objekt, ktorý pritiahol pozornosť celého ročníka. Bolo niečo neslýchané, aby do ich školy prišiel niekto neznámy. Na okamih to útle nenápadné dievča poľutoval, no hneď na to uprel pohľad späť do knihy literatúry, ktorá ležala pred ním a snažila sa upútať jeho pozornosť článkom nejakého romantického autora. Zhlboka si povzdychol a napokon predsa len zapichol pohľad na dievča neisto stojace pred tabuľou a očividne veľmi nedočkavé, kým profesor skončí celé predstavovanie a pošle ju sadnúť si na nejaké voľné miesto.
Lepšie povedané, na jediné voľné miesto v ich triede.
Na miesto vedľa neho, o ktoré sa mu ani najmenej nechcelo deliť. Podoprel si hlavu dlaňou pravej ruky a ľavou sa nemotorne snažil načrtnúť písmená náhodne mu prichádzajúce na myseľ, kým čakal, že profesor dorozpráva. Výsledkom však bola skôr pavučina nesymetrických čiar nápadne pripomínajúcich čiernu dieru. Znovu uprel zrak na dievča. Bola malá, možno prehnane malá. Pri jeho výške meter deväťdesiat bola od neho minimálne o štyridsať centimetrov nižšia. Mala dlhé, uhľovo čierne vlasy, na jednej strane na koncoch biele, čo upútalo jeho pozornosť asi na dve sekundy, potom usúdil, že nikdy nepochopí módu v oblasti farbenia vlasov. Niežeby chápal akúkoľvek módu, a niežeby mu to nejako prekážalo. Pozeral, ako si nervózne žmolí ruky, veľmi očividne chcela, aby na ňu prestali všetci zízať.
Veľmi zlý začiatok. Prebehol očami po spolužiakoch. Dievčatá si niečo šepkali a veľmi nápadne nenápadne na ňu ukazovali. Chlapci boli pohodlne rozvalení na stoličkách, niektorí mali ruky za hlavami a dalo by sa povedať, že na nováčika zazerali prehnane nepríjemne.
Ceremónia konečne skončila a nová si mohla za sprievodu šumu v triede konečne sadnúť. Neochotne zhodil tašku zo stoličky vedľa seba, kde jej celkom nečakane, bolo pridelené miesto. Neisto k nemu podišla a posadila sa. Kútikom oka pozoroval, ako sklonila hlavu a prehrabávala sa vo svojej taške, až napokon vytiahla knihy literatúry. Uvedomil si, že nezachytil jej meno. Nezaoberal sa tým však a znovu sa započúval do nekonečného výkladu profesora, pričom si na lavici prekrížil ruky a položil na ne hlavu. Naposledy prebehol očami po triede a potom ich zavrel.
"Tak, to je na dnešok koniec, a som rád, že ste takmer všetci pozorne počúvali." Tá veta zapôsobila ako alarm. Otvoril oči a vstal z lavice, pričom si pohybom hlavy popresúval stavce, ktoré na protest nepohodlnej polohe, zapraskali. Zaregistroval, ako sa nováčik pri tom zvuku strhol, no hneď sa znovu uvoľnila, pričom si prekrížila ruky a pošúchala dlaňami plecia. Ak sa to teda dalo nazvať uvoľnením. Hneď, ako profesor vykročil z triedy, pri jeho lavici sa zhromaždila viac než polovica osadenstva triedy. Nečujne si povzdychol a vstal s úmyslom vzdialiť sa. Zvedavosť ho však premohla, tak ostal stáť vo dverách triedy a pozoroval hlúčik študentov. Očividne si zmysleli, že jej spríjemnia príchod do nového prostredia.
"Takže ty si sa rozhodla presťahovať sem hej?" Samozvaná vodkyňa triedy, ktorej meno sa nikdy neobťažoval si zapamätať, si sadla na jeho voľné miesto a veľmi okato narušila nováčikov osobný priestor tým, že sa ku nej naklonila na dĺžku približne pol palca. Dievča sa odtiahlo ako mu to stolička dovolila a uprela pohľad na strojkyňu otázky. Až teraz si všimol jej oči, čierne, okolo zrenice tenký, rozpíjajúci sa pásik jantárovej.
"Áno, nie je to očividné?" Ledva počul tichý, mrazivý hlas, ktorým prehovorila. Nebol v ňom ani náznak nervozity. Uprene pozoroval vývoj diania, a zazdalo sa mu, že ten nepatrný náznak nezáujmu v jej odpovedi vyvolá sled nepríjemných udalostí. Nevnímal ich presne. Pohľad mal neustále zabodnutý na dievčati. Zaregistroval niekoľko otázok, na ktoré s nezáujmom odpovedala, a potom to prišlo. Na sekundu presunul pohľad na vodkyňu, možno Suzan, naozaj si nebol istý jej menom. Priam cítil narastajúce napätie v triede. Suzan mykla rukou, akoby chcela novej streliť facku. Tá však behom sekundy vyskočila zo stoličky, pričom ju prevrátila na bok a ladne pristála v podrepe na nohách stoličky, ktoré momentálne čneli vo vzduchu. Hneď z nich však zoskočila a utiekla z triedy.
Veľmi zlý ťah. Prebleslo mu hlavou, pričom ju stále pozoroval. Odstúpil jej z cesty, keď prebehla cez dvere popri ňom a pocítil, ako do neho na okamih zabodla pohľad jej čiernych očí.
Vrátil sa na svoje miesto, ignorujúc jeho spolužiakov, ktorý sa z hlasným smiechom a očividne veľmi vtipnými poznámkami na jej osobu, pomaly vracali na svoje miesta.
Vrátila sa spolu so zazvonením, presne sekundu pred tým, ako vošla profesorka dejín. Bez jediného slova si rýchlo sadla na svoje miesto a opäť sa prehrabávala v taškách, hľadajúc tie správne knihy. Pristihol sa, ako ju zvedavo pozoruje. Bol si istý, že túto hodinu si spolužiaci nedovolia ani jednu poznámku na jej adresu, keďže mali za profesorku známu školskú harpiju číhajúcu na najmenší dôvod, prečo znepríjemniť študentom život.
"Čo tak pozeráš." Zachytil tichý, takmer nepočuteľný hlas, čo ho vytrhlo zo zamyslenia. Uvedomil si, že má zrak zabodnutý na jej očiach. Zažmurkal, a pozrel do strany. Nezvykol na ľudí takto nápadne pozerať, a bolo mu miliónkrát nepríjemnejšie, ak ho pri tom dokonca pristihli.
"Asi som prepočul tvoje meno." Uvedomil si, že slová z neho vychádzajú proti jeho vôli. Prižmúrila oči a neveriacky nadvihla jedno obočie.
"Vážne? Tak to si asi jediný. Tvoji spolužiaci ti ho určite veľmi radi prezradia." Zaskočila ho priam hmatateľná nenávisť sálajúca z jej slov, pomaly sa mu plaziaca po koži. Striaslo ho. Do nosa mu udrela vôňa levandule a šalvie, zmiešaná s nepatrným závanom pachu žeravého železa.
"No tak prepáč no." Zamrmlal.
"Chiahri." Doľahlo k nemu znovu takmer nepočuteľne. Uvedomil si, že tak, ako pred chvíľou cítil pach žeravého železa, teraz zmizol a nahradila ho vôňa horského vzduchu, alebo vetra. Nevedel to s určitosťou pomenovať. Nemal vo zvyku oňuchávať ľudí. Nechápal, prečo nad tým teraz vôbec premýšľa. Uvedomil si, že dievča na niečo čaká. Nepostrehol však otázku, tak na ňu len zmätene pozrel a zamrvil sa na mieste.
Tvoje meno. Začul v hlave jej tichý, chladný hlas a mykol sa. Bol si istý, že nepohla perami.
"Scar." Zamrmlal. "Oscar, ale volajú ma Scar." Dodal na vysvetlenie, hoci znovu nevedel, prečo to spravil. Prikývla a uprela pohľad do knihy. Zacítil za sebou niečiu prítomnosť, a uvedomil si, že počas toho krátkeho rozhovoru nebol celkom nenápadný, a celým telom sa otočil k Chiahri. Prineskoro si uvedomil svoju chybu.
"Očividne niekoho nezaujíma výklad dnešnej látky tak, ako by som chcela, však pán Nightdark?" Ozvala sa profesorka spoza jeho chrbta a triedou sa rozľahol posmešný šepot. V duchu zaklial.
"To by som si nedovolil tvrdiť profesorka. Je originálny a poučný ako vždy." Zatiahol ako vždy, keď sa potreboval niekomu zaliečať, čo nerobil často. Väčšinou si ho nikto nevšímal, a tak necítil potrebu na niekoho hovoriť.
"Chcete sa mi posmievať Scar?" Podľa tónu jej hlasu však vedel, že mal pekelné šťastie a nebude to nič vážne. Nakoniec predsa len fungovali tie takzvané očká, ktoré si predbežne spravil u každého s profesorov, aby mu v priebehu roka nedýchali na krk, ako mnohý z nich zvykli. Pochválil sám seba za svoju prezieravosť a započúval sa to výkladu nejakej vojny.

Lepšie povedané, rád by sa do neho započúval, ak by mu, pravdaže, po rozume nebehali miliardy iných, nepodstatných vecí. Ako napríklad, čo sa to s ním deje, a prečo sa v prítomnosti Chiahri choval ako idiot. Postupne sa mu však nejakým spôsobom podarilo myšlienky zavrhnúť, a akosi povrchne sa započúval do nekonečného toku slov profesorky a pristihol sa, že po nováčikovi celý čas nenápadne pokukuje. Tá si ho však už nevšímala, pohľad mala zabodnutý dopredu a nečujne si poklopkávala prstami po stole.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sora Sora | 15. září 2015 v 19:03 | Reagovat

Fíí... zaujímavé. A celá časť vo mne vyvolala kopu otázok, čo sa u mňa bežne nestáva, ak ide o prvú kapitolu.
Takže, aby som nezomrela od nedočkavosti - šup, šup do písania! A nech to fičí.. xD (samozrejme, to nemyslím úplne vážne, už som ti predsa písala, že chápem, ak máš toho veľa ^^)

2 a-ri-soul a-ri-soul | 15. září 2015 v 21:05 | Reagovat

[1]: Yayy ^^ Ani nevieš, aká som rada, že si na mňa nezanevrela :D A sem s tými otázkami, aspoň s niektorými XD

3 Sora Sora | 15. září 2015 v 21:37 | Reagovat

Kto je tá dievčina? Prečo sa správa, tak, ako sa správa? Odkiaľ prišla + prečo? Ten chalan... chcem vedieť jeho minulosť!! Kto to je a.. všetko. xD A tá škola...... čo to, do pekla, je za školu, vlastne?! Prečo sú tam všetci tak pribrzdení, nepríjemní, hlúpi?

P.S. Ja by som na teba nezanevrela ani keby mi niekto držal nôž pod krkom a vyhrážal sa mi, že ma zabije, ak to spravím! xD (dobre, možno trochu preháňam..)

4 a-ri-soul a-ri-soul | 15. září 2015 v 21:59 | Reagovat

[3]: Ayy, veľa otázok, ale na niektoré odpoviem hneď v ďalšej časti :3 Q^Q

P.S: Som dojatá, aj keď nie možno ale určite trochu preháňaš XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama