Hello Sweetie.

Blueberry VIII.

29. prosince 2014 v 15:25 | A-ri |  Blueberry
.. :')


Nasledujúci deň som celý strávila v spoločnosti dvorných dám, ktoré ma nonstop buzerovali, prikazovali, zakazovali, ukazovali, a mne z toho všetkého kázania išla vybuchnúť hlava. Skončili až večer (usúdila som to podľa toho, že sa začalo stmievať, hodiny som doteraz nikde nenašla) s tým, že sa mám ísť najesť a potom za mnou pošlú Sunny, aby ma ustrojila na nočný obrad. Očividne boli ešte stále zhrozené z môjho štýlu obliekania.
Rýchlo som sa pobrala smerom, ktorým mi ukázali, do kuchyne, kde ma už čakala miska akejsi zvláštnej voňavej polievky. Bola horúca a jej sladkastá chuť mi v ústach doslova vybuchovala. Budem musieť zistiť, z čoho ju varia. Napadlo mi. Nestihla som si ju však ani poriadne vychutnať, Sunny už stála vo dverách kuchyne a podupkávala nohou od nervozity. Nič však nepovedala, no jej podľad ma dokonale vystresoval aj bez slov. Zhltla som posledné sústa a pobrala sa za ňou do mojej izby, kde zo mňa mala, podľa slov dám, spraviť pozemskú bohyňu, alebo ako to nazvali.
Dievča mi vybrali jemné striebristé šaty, ktoré mi na vrchu obopínali postavu a k zemi sa spúšťali v trblietavých hodvábnych vlnách. Na korzetovej časti mali vyšité tmavomodré znaky a drahokamy.
"Nehýb sa." Pokynula mi, a utiahla šnurovanie spôsobom, až som myslela, že vypustím dušu a nikdy v živote sa viac nenadýchnem. Vybrala mi lodičky so stuhami, ktoré mi obviazala okolo kotníkov a zaviazala na konci jemnú mašličku. Potom sa pustila do mojich vlasov. Posadila ma na stoličku pred zrkadlo, no smerom od neho, aby som nemohla nakúkať.
"Hotovo." Vyhlásila po nekonečnom šklbaní a česaní, lakovaní a všetkých tých úkonov. Pozrela som sa na seba. Vlasy som mala dokonale zalakované do bezchybného vrkoča so zapletenými tmavými kvietkami a jemnou striebornou korunkou. Aj keď tento štýl nebol nič pre mňa, musela som uznať, že som vyzerala vďaka jej práci úchvatne.
"Stíhame to veľmi tesne, takže musíme pridať do kroku." Poznamenala Sunny, a ťahala ma preč. Na vysokých opätkoch som sa v tej rýchlosti neustále potkýnala a mala som čo robiť, aby som neskončila tvárou k zemi.
Konečne sme došli k chrámu, ktorý bol k tejto príležitosti vysvietený viac než zvyčajne. Vzduchom sa niesla silná a omamná vôňa neznámych kvetín a ohňa. Všade boli ľudia, slávnostne vystrojení. Keď ma však so Sunny zbadali, jemne kývli hlavou na pozdrav a odstúpili nám z cesty, aby sme mohli prejsť priamo k obradnému miestu. Ohne po bokoch šľahali do výšky niekoľkých metrov a osvetľoval tak celý kruh. Na nízkom stolíku bolo okrem čerstvého ovocia a kalichu s nejakou tekutinou aj niekoľko draho vyzerajúcich predmetov neurčitého charakteru.
"Postav sa na kraj a rob, čo ti prikážu." Pošepla mi Sunny a zmizla v dave ľudí chodiacich sem a tam. Stála som chrbtom len niekoľko centimetrov od skla oddeľujúceho ma od ohňa, no necítila som páľavu. Obzrela som sa dokola. Podobne ako ja, stálo chrbtom k ohňu niekoľko mužov. Mali sklonené hlavy a ani sa nepohli. Naraz hluk a pohyb ustal a začula som tichý teraz už známy hlas nesúci sa nocou.
"Zdravím vás." Preniesla Loralei slávnostne a všetci jej zborovo odpovedali. Mala na sebe dlhý čierny plášť a dlhé vlasy mala dokonalo rovné. Diadém s tmavými drahokamami sa leskol vo svetle ohňa.
"Sme tu, aby sme vzdali hold našej bohyni a poprosili ju o požehnanie do rád našich udatných bojovníkov." Odmlčala sa a potom dodala. "A jednej kňažky z ďalekých krajín." Preniesla a pozrela priamo na mňa. Medzi prítomnými to zašumelo, no Loralei zodvihla ruku a šum ustal.
"Bohyňa Temnoty a sily, klaniame sa pred tvojou nekonečnou mocou a obetavosťou. Prijmi naše dary obety a požehnaj naším radom, aby sme mohli naďalej kráčať tvojou cestou pod krídlami svojej ochrany." Jemný vánok mi pohladil tvár a zo mňa opadol kúsok nervozity. Zhlboka som sa nadýchla a sledovala Loralei, ako sa prihovára Bohyni. Potom vzala z rúk sošky zahnutý nôž a zodvihla ho nad hlavu. Sedem krát sa uklonila a pokračovala v modlitbe.
"Naša Paní, prijmi bojovníka a požehnaj mu jeho cestu." Muž, ktorý stál chrbtom k ohňu podobne ako ja, k nej podišiel, kľakol si na jedno koleno a natiahol k nej ruky dlaňami nahor. Loralei sklopila nôž a prešla mu čepeľou po pravom predlaktí. Na koži sa mu zaleskla krv a stiekla do zlatej misy pri jej nohách, ktorú som si doteraz nevšimla. Hneď ako sa prvá kvapka dotkla misky, krv vzplanula čiernym plameňom. Lorelai sa na muža usmiala a vnorila ruku do ohňa. Chcela som vykríknuť, aby som ju zastavila, no akási sila mi zabránila čokoľvek urobiť. O chvíľku ruku z ohňa vytiahla, no nebola spálená, ako som si myslela. Prstom mu na čelo nakreslila hviezdu.
"Vnor ruky do Tvojho ohňa a nechaj sa požehnať našou bohyňou." Povedala a muž ju poslúchol. Potom ruky pomaly vytiahol, držiac v nich dlhý strieborný meč. "Týmto mečom chráň svoju vlasť a Bohyňu. Si požehnaný." Mávla nad jeho hlavou rukami a oheň zmizol. Miska ostala dokonale čistá. Muž vstal, uklonil sa s prekríženými rukami a odišiel za záves za Loraleiným chrbtom.
Obrad pokračoval.
"Naša Paní, prijmi bojovníka a požehnaj mu jeho cestu." Zopakovala postup a druhý muž k nej pristúpil. Sledovala som, ako dokola opakuje ten istý postup. Všetci bojovníci vytiahli z ohňa meče rôznych tvarov a veľkostí, čo pravdepodobne znamenalo, že ich Bohyňa požehnala. Sledovala som to zo zatajeným dychom a tak sústredene, až som si uvedomila, že všetci muži sú preč, za závesom v zadnej časti kruhu a ostala som sama. Zachvela som sa.
"Naša Bohyňa," Preniesla Lorelai a pozrela do neba. Potom pozrela na mňa a pokračovala. "požehnaj kňažke jej cestu, nech má silu šíriť vôkol seba Tvoju vôľu." Podišla som k Loralei. Inštinktívne som vedela, že mám pokľaknúť a nastaviť ruky rovnako ako bojovníci predo mnou. Loralei mi však chytila ľavú ruku, nie pravú, a potiahla ňou čepeľ. Pálivá bolesť trvala len krátko, a ja som ani nemukla. Na moje prekvapenie však po sebe nezanechala rez, no začala ma páliť pravá ruka. Loralei vytreštila oči od prekvapenia, no pokračovala. Cítila som na sebe pohľady ostatných a tichý šepot, ktorý som nevedela rozoznať. Krv mi z ruky stiekla do misy tak ako ostatným a z nej vzápätí vyšľahol čierny plameň.
"Vnor ruky do Tvojho ohňa a nechaj sa požehnať Tvojou Bohyňou." Preniesla Loralei o poznanie tichšie a sledovala, čo sa bude diať. Trochu váhavo som priblížila ruky k ohňu, no akonáhle som ich do neho ponorila, miesto tepla ich obklopil ľadový chlad. Oheň sa sfarbil so strieborna a v tvári Loralei som videla nezameniteľný šok. Pocítila som pri prstoch chladný dotyk akéhosi kovu. Chytila som ho a vytiahla. Celé osadenstvo zalapalo po dychu. V ruke som držala akési žezlo, celé strieborné a krásne vyrezávané. Na konci malo zasadený ónyx.
"Bola si požehnaná." Pošepla Loralei nespúšťajúc oči z predmetu v mojich rukách. Uklonila som sa a prešla závesom za ňou. Akonáhle som ho prekročila, strhla sa panika. Prizerajúci sa prekrikovali jeden cez druhého, no ja som im nevenovala pozornosť. Pohľadom som skúmala dar od Bohyne, keď moju pozornosť upútali moje ruky. Od lakťov po končeky prstov boli posiate tetovaniami v tvare ornamentov a zvláštnych znakov. Z tichého údivu ma vytrhol dotyk na mojom ramene.
"Čo sa tam stalo?" Začula som Yrrebeulov naliehavý hlas. Predtým som si ho vôbec nevšimla, čo pravdepodobne znamenalo, že bol celý čas za závesom. Až teraz som sa poriadne ohliadla. Bola som na akejsi kruhovej lúke, väčšej ako obradný kruh. Nebola obkolesené ohňom, ale stromami, medzi ktorými som uvidela niekoľko párov svetielkujúcich očí, ako nás pozorujú.
"Ja neviem." Pošepla som a striaslo ma zo zlého pocitu z tých očí.
"Ako to, že máš prerezanú pravú ruku? Kňažkám sa prereže ľavá ako symbol duše. Pravá je symbolom sily."
"Ja neviem!" Zopakovala som s väčšou intenzitou. Cez záves k nám prešla Loralei a zamierila rovno ku mne.
"Ako je to možné? Nikdy sa nestalo, aby Bohyňa požehnala žene požehnaním bojovníka! A tá zbraň!" Rozprávala rýchlo, takže som jej takmer nerozumela. "Vôli bohyne sa ale nedá oponovať. Oznámim to vládkyni, a ešte dnes ťa prevelia k bojovníkom. Mrzí ma to." Poslednú vetu pošepla a pozrela mi do očí. Akosi spomalene mi dochádzal obsah jej slov, no uvedomila som si, že miesto strachu a zmätku, ktorý som mala mať v hlave som úplne pokojná a viem presne, čo mám robiť.
"Vôľu Bohyne musím naplniť. Bude mi cťou stáť v rade bojovníkov a kráčať po Bohyninej ceste." Povedala som potichu. Vlastne som to nerozprávala ja. Slová sa mi rinuli z úst akoby samé. Yrrebeul mi stisol rameno a ja som sa nadýchla. Potom mi však na jazyk prišla jedna otázka.
"Čo sa mi stalo z rukami?" Opýtala som sa a ukázala im zvláštne ornamenty. Obzerala som sa okolo seba. Všetci požehnaní bojovníci na nás pozerali, no ja som nevidela, žeby mal niektorý z nich potetované ruky. Okrem červených škrabancov na pravých predlaktiach boli ich ruky dokonalo normálne.
"Nemám poňatia dieťa moje." Pošepla Lorelai. "Nie vždy sú mi známe všetky okolnosti Bohyniných rozhodnutí. A toto je jeden z tých prípadov. Ber to ale tak, že má s tebou ešte veľké plány. Ja však musím ísť upokojiť ostatné Lade a Lordov. Sú z tvojho požehnania celkom znepokojení." Povedala a zmizla za závesom. Prekvapilo ma, že žiadna z tých Lady alebo Lordov sem cezeň neprišla, aby sa pozrela na atrakciu.
"Sem majú vstup zakázaný." Ozval sa mi priamo v mysli mohutný hlas a ja som s výkrikom nadskočila. Rozhliadla som sa okolo seba a uvidela Yrrebeulovho leva, Crea, ako ku nám ide.
"Ako to, že ťa počujem?" Opýtala som sa, a ako náhle tá otázka opustila moje ústa, uvedomila som si, ako hlúpo znie.
"Je to súčasť požehnania Bohyne." Odvetil mi trpezlivo, ako dieťaťu, ktoré sa dokola pýta na to isté. Uvedomila som si, že mi to už niekto vysvetľoval.
Zodpovednosť. Zaznel mi v hlave iný, krištáľovo jasný hlas. Z reakcie Crea a Yrrebeula som usúdila, že som nebola jediná, kto ho počul. Rozhliadla som sa okolo seba a uvidela, ako k nám spomedzi stromov pomalým krokom kráča Asyiah. Všetci naokolo sa jej úctivo uklonili, tak som ich neohrabane napodobnila.
Zavrčala, a všetci sa späť postavili.
"Myslím, že by sme vás mali nechať osamote." Pošepol mi Yrrebeul a ešte raz sa jemne uklonil. Potom zmizol za závesom. Ostatní ho napodobnili, a ostali sme samé.
"Berry." Vyhŕkla som, ignorujúc všetko, čo sa stalo a objala som moju malú fľakatú mačku. Ignorovala som aj to, že teraz bola mierne prerastená mačka, ktorá ma mohla jediným pohybom usmrtiť.
Bola to moja Blueberry.
"Čo sa to tu okolo mňa deje? Prečo ťa všetci poslúchajú? Ako to, že tu môžeme ostať? Kde to vlastne sme?" Vychrlila som spleť otázok. Berry sa posadila do trávy a ja som sa jej oprela o bok. Jej prítomnosť ma upokojovala, takže aj napriek miliónu nezodpovedaných otázok som dokázala zachovať pokoj.
Trpezlivosť. Ozvalo sa mi v hlave znovu. Na to moju myseľ zahltili milióny farebných obrazcov. Videla som všetko z jej pohľadu. Vrátila sa do momentu, keď sa mi podarilo uniknúť zo spárov smrti, keď som utiekla od kresla, od mužov v uniformách. Potom scénka poskočila. Bol to môj prvý deň tu. Spolu s jej spomienkami ma zaplavila radosť z návratu domov, ktorá však nebola moja. Cítila som to, čo ona. Scéna sa lenivo posúvala, niektoré momenty som nespoznávala. Videla som osadu, do ktorej vstúpila a všetci jej obyvatelia pred ňou padli na kolená. Videla som okraj lesa, jej tak známeho, cítila som radosť zo stretnutia starých priateľov. Scénka sa jemne posunula, a stromy stmavli. Tiché tiene sa pohybovali v ich úkryte a ja som v jej koži zrevala. Tiene sa len ticho zasmiali a zmizli v nekonečnom lese. Pri tej scéne ma zaplavila zlosť, agresivita.
Túžba po krvi.
V tom momente sa scéna zasekla, a ja som uvidela vysokú ženu s vlasmi černejšími ako noc a pokožkou bledšou ako mramor. Pozrela som do veľkých šikmých očí a spoznala tie, ktoré patrili mojej mačke.
Mojej tigrici.
Mojej jedinej priateľke, ktorá bola so mnou, nech som bola kdekoľvek. Prekvapene som vydýchla a zrak sa mi opäť vyjasnil. Uvidela som znovu lúku, na ktorej som sedela. Prekvapilo ma, že som bola zadýchaná a na čele som cítila stopy potu.
Prekliatie. Začula som jej hlas znovu. Tento krát však bol tichý a v jeho pozadí som zreteľne rozoznala bolesť. Myseľ mi znovu zaplnili obrazy.
Lepšie povedané jeden jediný. Asyiah v ľudskej podobe kľačí na mohutnom mramorovom stole, pripomínajúcom obetný oltár. Tvár mala vyvrátenú dohora a pery sa jej nečujne pohybovali. Zbadala som záblesk a nejasný tieň ženskej postavy. Mojim telom prešla bolesť, ktorá nebola moja a videnie sa mi zahmlilo.
Znovu som precitla. Cítila som ako Asyiah potichu vrčí a sťažka dýcha.
Poznala som ju, nič ma nemohlo zmiasť. Ani jej podoba, ani svet v ktorom som sa ocitla.
Trpela.
"To je to, čo sa ti stalo?" Opýtala som sa potichu a hladila ju po drsnej bielej srsti. "Vysvetli mi to prosím ťa. Ja nerozumiem. Kedy? Kto ti spôsobil, že trpíš? Ako to, že sa ti všetci klaňajú?"
Cena. Spasenie. Ozvalo sa mi v hlave. Jej slová boli nejasné, a len ťažko mi pomáhali v tom, pochopiť, čo sa okolo mňa deje.
"Viem ti nejako pomôcť?" Pozrela som jej do zvláštnych očí. Kývla pomaly hlavou zo na bok v znamení nesúhlasu, no zasekla sa. Nahlas zavrčala a vyskočila na nohy. Otočila sa ku mne. Do mysle mi prenikol obraz, ako na ňu nasadám. Pochopila som, že čaká, kým to urobím a vyškriabala som sa jej medzi lopatky. Chytila som sa tvrdej srsti okolo šije a prikrčila sa.
Vyrazili sme vpred.
Náhly pohyb mi na okamih vyrazil vzduch z pľúc. Popadla som ho a snažila sa rozoznať temné siluety okolo nás. Mihali sa však priveľmi rýchlo aby som dokázala čokoľvek naokolo identifikovať.
Bežala niekoľko minút, keď zastavila pred mohutnou stavbou s lešteného kremeňa. Vysoké gotické okná boli vykladané farebnými sklami. Pomalým, ladným krokom sme vošli cez poodchýlené dvere do obrovskej miestnosti, ktorú som ihneď spoznala.
Lepšie povedané, spoznala som obetný oltár pred nami. Zoskočila som na zem a zakymácala sa, keď som krivo dopadla na opätky. Povzdychla som si, rozviazala stuhy, ktoré ich držali a vyzula som sa. Studený mramor pod nohami nebol nič moc, ale stále lepšie ako opätky.

Minulosť. To tiché slovo spôsobilo, že som si až teraz všimla, aké je tu všetko opustené. Miestnosť prekypovala krásou a luxusom, pri lepšom pohľade však bolo vidno, že sem už dlhú dobu nikto nevkročil.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 18:51 | Reagovat

Tak a Haylin problém s opätkami a vyčačkanými šatami je vyriešený. Bude bojovníčka a bude bojovať! A ešte k tomu to bude mať bližšie k jej... zatiaľ kamarátovi O:) :D Inak som zvedavá čo to znamená, že prečo tá zbraň, teda taký typ zbrane a aj to tetovanie a Blueberry a jej minulosť... Je toho dosť na vysvetľovanie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama