Hello Sweetie.

Blueberry VII.

28. prosince 2014 v 21:20 | A-ri |  Blueberry
Ďalšia časť..




"Preboha! Čo sa ti stalo?" Rýchlo som k nemu podišla, aj keď som nemala poňatia, ako by som mu mohla pomôcť, on však len mávol rukou.
"To nič nie je, prepáč, mal som sa ísť prezliecť, keď som sa vrátil. Ale šiel som chodbou a natrafil na teba, tak som sa akosi pozabudol."
"Kto ti to urobil?"
"Ale nikto, len pár vzbúrencov. To je súčasť práce, nemusíš sa stresovať." Založila som si ruky vbok. Ak som sa niečo naučila, tak to, že krv netreba podceňovať.
"Ukáž, ošetrím ti to." Jemne som sa končekmi prstu dotkla rany na boku. Nebola hlboká, aj tak vo mne však vzbudzovala rešpekt. Pri tom dotyku sebou jemne trhol a povzdychol si.
"Keď inak nedáš." Odbehla som do kúpeľne, vzala dva čisté biele uteráky, jeden som namočila do vody a vrátila som sa do izby. Yrrebeul si medzitým rozopol košeľu, takže odhalil hruď.
Celkom peknú hruď.
V duchu som si ale dala facku a prinútila sa prestať ho obdivovať, ale venovať pozornosť rane na boku. Keďže som nevedela, kde by som našla obväzy a nejaké masti, vyčistila som ju len čistou vodou, a druhý uterák začala trhať na pásy. Tými som ho obviazala.
"Mohla si použiť obväzy, nemusela si ničiť majetok zámku." Skonštatoval po chvíľke pobavene.
"Nemám poruke obväzy, tak improvizujem." Zamrmlala som a odniesla mokrý uterák nasiaknutý krvou späť do kúpeľne.
"Sú v tej malej skrinke pri vani." Objavil sa za mnou vo dverách kúpeľne a ukázal do rohu na malú bielu skrinku, ktorú som doteraz akosi prehliadla.
"Aha.." Zahryzla som sa do pery. Snáď nebudú robiť haló z jedného uteráka. "Budem vedieť do budúcnosti." Zamrmlala som, zatiaľ čo som oplachovala uterák.
"Plánuješ sa stať miestnou lekárkou? Alebo mám za tebou chodiť vždy, keď ma trochu škrabnú?" Pri pobavení v jeho hlase som ho prepichla pohľadom a pretočila som očami.
"Nie, ale obväzy sa vždy hodia." Podotkla som. "Aj keď naozaj neplánujem byť lekárkou."
"Fájn fájn, nebuď netýkavka, prepáč." Pozdvihol ruky v zmierlivom geste, a ja som si uvedomila, že posledné vety som povedala mierne ostrejším tónom.
"Pardón." Pípla som. "Tak, čo máme na pláne dnes? Ukážeš mi nejaké ďalšie miesta?"
"Nie, tentokrát ťa nechám v rukách našich schopných dvorných dám, aby z teba vykúzlili pravú Lady." Pozerala som na neho ako teľa na nové vráta.
"Proste ťa odvediem za ženami z dvora, ktoré vládkyňa poverila tým, aby ťa zasvätili to tajov etikety, čiže aby si vedela, kedy sklopiť pohľad, kedy sa chichotať, ktorou rukou piť čaj a do akého uhla zdvihnúť malíček, keď držíš v ruke šálku." Nahodil zdanlivo vážny výraz, zaklipkal očami a pozdvihol do vzduchu imaginárnu šálku, pričom držal malíček komicky vystretý. Neovládla som sa a začala som sa smiať.
Keď som ho prvý krát uvidela, ani vo sne by mi nenapadlo, že s ním budem preberať základy etikety, pričom on ich bude parodovať. Na prvý pohľad, vtedy na lúke, pripomínal prvotriedneho bojovníka bez náznaku emócii v ľadovo modrých očiach. Teraz sa však jeho oči smiali, akoby on, a človek spred dvoch dní neboli jedna a tá istá osoba.
"No nič, dosť bolo srandy." Povedal po chvíľke, keď sa aj on prestal smiať. "Nemám chuť dostať sa do spárov vrchných dám, ak ťa privediem neskoro, takže si obuj svoje super vysoké topánky, v ktorých sa ti, ako som si stihol všimnúť, veľmi dobre chodí a poďme." Uškrnul sa. Dobrá nálada razom pukla ako mydlová bublina a ja som zaúpela.
Vážne budem musieť poslúchať nejaké staré rachtle, ktoré mi hovoria, ako mám piť čaj?
Takže svet tu, nebude tak ružový, ako som dúfala. Nazula som sa do lodičiek, a snažila som sa na nich udržať rovnováhu. Veľmi sa mi nedarilo, tak som schmatla Yrrebeula za ruku a držala sa ho ako kliešťa. Uchechtol sa.
Takto sa ho držiac sme prešli niekoľko dlhých chodieb zámku.
"Pôjdeme večer na prechádzku?" Opýtala som sa s nádejou v hlase."
"Ak s tebou dovtedy skončia, a mňa nevyšlú na nejakú misiu, tak samozrejme. Ak teda budeš chcieť." Rýchlo som prikývla, nepripúšťajúc, že tá maškaráda s dvornými dámami bude trvať až do noci.
Zastali sme pred jednými z dvier na konci nespočetne chodieb. Napadlo mi, že nemám poňatia, ako trafím späť do svojej izby.
Zodvihla som ruku, že zaklopem, keď ma predbehol a otvoril dvere. Vošli sme do oválnej miestnosti s niekoľkými stoličkami, nízkym stolíkom, krbom a miliónom rôznych dekorácii. V miestnosti už sedeli štyri ženy, a pohoršene na nás pozerali. Najstaršia z nich, mohla mať tak okolo 40 vstala, a prepichla Yrrebeula pohľadom.
"Uvítali by sme generál, keby ste pred vstupom zaklopali. Sme v kráľovskom paláci a nie v krčme, tak sa podľa toho chovajte!" Potlačila som smiech a pozrela kútikom oka na Yrrebeula. Potom som si uvedomila, že sa ho ešte stále držím ako kliešťa, tak som ho rýchlo pustila, a nenápadne sa snažila udržať na tých diablových vynálezoch menom podpätky rovnováhu.
Asi to nebolo také nenápadné, ako som dúfala, pretože štyri ženy si ma rezignovaným pohľadom premeriavali a môj sprievodca sa ticho smial.
"Ospravedlňte ma dámy, mám na práci iné veci, ako pitie čaju a preberanie najnovších klebiet." Povedal a zmizol v chodbe, pričom za sebou zatvoril dvere. Ženy pohoršene zatskali.
"Nevychovanec!" Preniesla pohoršene jedna z nich. Bola nízka, tmavohnedé vlasy mala zopnuté to hladkého drdola. Mohla mať okolo tridsiatky. Pozrela na mňa a premerala si ma od vrchu po spodok.
"Buď pozdravená Hayley." Preniesla na môj vkus príliš slávnostne. "Volám sa Ailee. Zoznám sa s Hyomin," Ukázala na ženu, o ktorej som povedala, že je pravdepodobne najstaršia. Mala krátke blond vlasy bezchybne upravené tak, aby ani jediný prameň neodstával. "Hyunou," Ukázala na ďalšiu ženu, mala okolo dvadsiatky, možno trochu viac, farby vlasy kávy mala stiahnuté do zapleteného vrkoča. Trávovo zelené oči sa usmievali, jemne mi kývla na pozdrav. "A toto je Sunny, najmladšia dáma, je ešte len v zácviku." Ukázala na dievča, možno šestnásťročné s dlhými vlasmi farby pšenice, čokoládovými očami a jemnými pehami. Dotyčná sa usmiala a jemne uklonila.
"Posaď sa u nás." Povedala Hyomin, no pocítila som, že to bol pravdepodobne príkaz. Posadila som sa na jednu zo stoličiek, a psychicky sa pripravila na drezúru.
"Myslím, že najlepšie by bolo začať obliekaním." Navrhla Ailee, prezerajúc si ma od hlavy po päty. Zamrvila som sa, no nevydala ani hláska. Začala mi vysvetľovať, ku akému typu šatov aké topánky, účes a šperky zvoliť, a aký typ šatov zvoliť na akú príležitosť.
Po niekoľkých hodinách neustáleho prikyvovania, opakovania pravidiel som sa cítila, akoby ma prešiel parný valec.
"No nič, pokračujeme zajtra, vidím na tebe, že už prestávaš stíhať. Do rituálu ale ostáva už len jeden deň, takže zajtra príď skôr, aby sme to stihli. Budeš sa musieť chovať ako pravá dáma a nie ako.." Odmlčala sa a teatrálne si povzdychla. "Dobytok." Prikývla som a nasilu sa usmiala. Celá ta šaráda okolo etikety mi už po tomto jednom dni začínala liezť krkom. Ak v tom budem musieť pokračovať, ako sa vyjadrila vládkyňa, ešte dlho, tak to nevydržím. Toto nebolo nič pre mňa.
Pozdravila som sa im tak, ako ma to "naučili" a odišla som z toho diablovho sídla, ako som to sama pre seba nazvala. Pomaly, snažiac sa udržať na opätkoch som prešla pár krokov, a keď mi došlo, že takýmto tempom prídem do izby najmenej za dva dni, obzrela som sa okolo seba. Nikto nikde nebol, a hlavné dvorné dámy boli stále zatvorené v tej ich izbe. Vyzula som si lodičky a rýchlym krokom sa pobrala do svojho malého kúsku súkromia v tomto chaose.
Akurát som vchádzala do izby, keď som za sebou ucítila niečiu prítomnosť a spoznala som pána generála.
"Prechádzka platí, alebo z teba naše milé dvorné dámy vyhnali posledné zvyšky normálnosti?" Povedal to so štipkou sarkazmu v hlase, no pohľad mal vážny. Uškrnula som sa a potriasla hlavou.
"Mám zlý pocit, že sa im to nepodarilo, asi zo mňa nebudú nadšené. Môžem sa prezliecť? Naozaj nenávidím šaty a opätky."
"Samozrejme." Vošli sme do izby a ja som sa začala prehrabávať v šatníku v snahe nájsť niečo, čo neboli nohavice, ale neboli to ani nechutne nazberkané šaty s korzetmi a podobnými nástrojmi múk. Kiežby som si mohla vziať tie nohavice. Zaúpela som v duchu.
"Máš rada zvieratá?" Opýtal sa a po chvíľke dodal. "Ach, predpokladám, že hej, keďže ťa tu doviedla Asyiah." Podotkol a prikývla som.
"Mojim snom bolo starať sa o zvieratá." Zamrmlala som potichu, stále sa prehrabávajúc v šatníku.
"Čo tak si zajazdiť? Uvidíš viac z krajiny. Síce je tma, ale lampy svietia, tak aspoň niečo uvidíš, keďže cez deň nemáš na skúmanie okolia čas, ako som si všimol." Takže nakoniec nemám inú možnosť ako si vziať nohavice. Prebehlo mi mysľou a samoľúbo som sa usmiala. Možno tento deň predsa len nebude tak prekliato nudný.
Po približne troch hodinách (môj odhad času bol však prekliato mizerný, takže som naň priveľmi nespoliehala) jazdy na koňoch sme sa vrátili späť k zámku. Netuším, ako ďaleko sme boli, no Yrrebeul ma zaviedol do najbližšej dediny, neskôr k obrovskému priezračnému jazeru a malým vodopádom, pričom mi neustále ukazoval, čo kde je, a občas vysvetlil nejaký detail, ako to u nich chodí. Aktuálne som sa snažila si zapamätať názvy všetkých devätnástich mesiacov v roku. To, že mali špeciálne pomenovanie pre každý jeden deň v mesiaci mi tiež vysvetlil, aj ich zo seba vychrlil ako básničku, ich zapamätaním sa som sa ale neobťažovala.
"Uvidíme sa zajtra v noci na obrade." Povedal, keď sme sa lúčili v akýchsi obrovských stajniach s desiatkami koní. On tam pritom ostal a odsedlával dvoch, na ktorých sme jazdili. Chcela som mu pomôcť, no odbil ma slovami, že mám za sebou dlhý deň a pred zajtrajškom si musím oddýchnuť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 18:41 | Reagovat

On je taký zlatý.... *klipká očami a predstavuje si ho*. O:) :D Ešte dobre, že sa z, na prvý pohľad, chladného bojovníka vykľul milý, vtipný a priateľský muž. :) Ja som vedela, že v tých šatách nevydrží dlho! Ha! :D Ale, som zvedavá na ten obrad. Veľmi veľmi zvedavá.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama