Hello Sweetie.

Blueberry VI.

13. prosince 2014 v 11:25 | A-ri |  Blueberry
...



Po obvode nádvoria šľahal vysokými plameňmi nezvyčajne biely oheň, od okolitého priestoru oddelený akýmsi sklom. V prostriedku bolo umelé jazierko v ktorom sa presne v strede odrážal obrovský mesiac. Na protiľahlej strane, priamo oproti mne, bol oblúk obrastený ružami. Čo bolo za ním som nevidela, zakrýval ho ťažký tmavý záves, akási opona.
"Krásne." Vydýchla som obzerajúc si celé nádvorie. Pri sklách za ktorými plápolal oheň boli biele mramorové lavice. Pri jazierku bol nízky stôl s košom ovocia, kalichom, niekoľkými hrubými sviecami a sochou ženy s dlhými vlasmi v rukami nad hlavou, v ktorých držala akýsi nôž. Keď som sa priblížila, zistila som, že nôž je skutočný, vykladaný drahými kameňmi so zahnutou čepeľou. Socha bola akýsi držiak.
"Tu prebiehajú obrady." Povedal potichu, akoby sa bál prerušiť tajomné ticho v chráme. Prikývla som a dotkla sa noža. Čepeľ bola ostrá ako britva.
"Kto ich vedie?" Opýtala som sa a spomenula si na tých tlstých kňazov s perverzným výrazom, ktorých som vídala v telke.
"Ja." Ozval sa spoza nás tichý hlas. Bol mi povedomý. Otočila som sa, a uvidela som vysokú ženu v dlhom splývavom plášti so zlatou nášivkou na hrudi. Mala takmer biele vlasy zopnuté do vrkoča s vpletenými fialovými kvietkami. Pozrela som do úzkych očí farby roztopeného karamelu. Žena sa pousmiala.
"Volám sa Loralei, som bohynina kňažka." Prekrížila si ruky cez hruď a jemne sa uklonila. Kútikom oka som zachytila, že Yrrebeul ju napodobnil.
"Toto je Hayley." Predstavil ma a ja som sklonila hlavu.
"Áno, naša nová posila. Asyiah sa u mňa už zastavila a všetko vyjasnila." Potom sa mi zadívala do očí. "Musíš byť zmätená, chápem, aké to je, byť úplne nová v cudzom svete, ak by si niečo potrebovala, kedykoľvek za mnou príď." Jej veľkorysosť ma prekvapila, tak som len nemo prikývla na súhlas a cítila sa ako úplný idiot. Nevedela som však, čo povedať.
"Ja.. Ďakujem vám." Pošepla som a krivo sa usmiala. Všetci boli na mňa priveľmi milí.
"Myslím, že by si si mala ísť pospať, zajtra bude dlhý deň." Loralei pozrela na mesiac a zhlboka sa nadýchla. Potom sa zadívala na Yrrebeula a pomaly prikývla. Začínala som sa cítiť nesvoja.
"Odvediem ťa späť aby si si oddýchla. Určite si unavená." Povedal, keď som na neho pozrela.
"Dobre."
"Zajtra sa asi neuvidíme." Povedal, keď sme stáli pred mojimi dverami. Prekrížil si ruky cez hruď rovnako ako v tom chráme a sklonil hlavu. "Tak dobrú noc." Poprial mi a odišiel. Zívla som a vstúpila do izby, až teraz som naplno pocítila, ako sa mi zatvárajú oči a bolí ma z dneška snáď každý sval v tele, plus niekoľko takých, o ktorých som ani nevedela, že mám. Zamkla som dvere a utvorila skriňu, aby som pohľadala niečo v čom by sa dalo spať. Medzitým som zo seba stiahla oblečenie a poskladala ho. K mojej smole som tam však našla len zväčša priehľadné tenké nočné košieľky s nehoráznym množstvom čipiek, saténových mašličiek a fliačikmi saténu. Povzdychla som si. Budem si musieť pozháňať niečo normálnejšie. Schmatla som z jedného vešiaka košieľku levanduľovej farby. Hladký satén bol príjemný, stále som však mala pocit, akoby som bola nahá. Pohľad do zrkadla ma len usvedčil v podozrení, že takáto bielizeň by sa hodila skôr na zvádzanie mužov, alebo do nejakého pánskeho klubu. Vyliezla som na posteľ a zahrabala sa do kopy prikrývok a vankúšikov. Zatvorila som oči a nechala sa unášať ničotou.

Zobudila som sa na niečo teplé a chlpaté pritisnuté o moju tvár. Rozlepila som oči a kýchla. Keď som uvidela, kvôli čomu, zmätene som vyvalila oči. Na mojej posteli spalo asi šesť rôznofarebných mačiek. Ako som sa pohla, dve z nich otvorili oči, no keď videli, že to som len ja, pokojne ich znovu zatvorili a tvárili sa, akoby som neexistovala.
Opatrne som sa vymotala zo spleti prikrývok a snažila som sa, aby som nevyrušila žiadnu z nájomníčok mojej postele. Odcapkala som do kúpeľne a zatvorila dvere. Pod očami som mala jemné kruhy, pleť mi zdobilo niekoľko malých raniek a vlasy mi stály na všetky svetové strany. Zavrčala som. Kým zo seba urobím človeka, bude aj večer. Opláchla som si tvár a umyla zuby. Potom som sa pustila do čítania etikiet z krémov porozkladaných na poličkách. Po piatom som to vzdala, a zobrala jeden z nich a naniesla si ho na tvár. Vyšla som do izby. Mačky ešte stále spali.
Zamierila som ku toaletnému stolíku so zrkadlom a posadila sa na stoličku pred ním. Na moje potešenie som objavila korektor. Naniesla som si ho na kruhy pod očami a ranky a vydýchla si, keď takmer úplne zmizli. Prešla som si po mihalniciach maskarou a na popraskané pery naniesla vrstvu lesku.
Chvíľku som tam len sedela, a cez okno pozorovala slnko, ktoré bolo vysoko na oblohe. Potom som vstala a presunula sa ku skrini. Šatami som sa ani nezaoberala, rovno som siahla do rohu skrine a vytiahla nohavice podobné tým, čo som si obliekla včera, a krvavo červenú košeľu s dlhým rukávom. Rovnako ako predošlá, aj táto mi bola na prsiach tesná. Prekrútila som očami a moju pozornosť upútala komoda s niekoľkými šuplíkmi. V nej som našla šperky najrôznejších tvarov farieb a veľkostí. Bez premýšľania som vzala masívny ónyxový náhrdelník a dlhé visiace náušnice, ktoré k nemu očividne patrili. Zopla som si vlasy dohora, čím som odhalila krk. Pozrela som sa na výsledok v zrkadle, keď mi na dvere niekto zaklopal. Všetky mačky, ako na povel, na ten zvuk otvorili oči, a pomaly, s očividnou nechuťou, pozoskakovali z postele. Odomkla som dvere a usmiala sa na ženu v uniforme. Tá mi oplatila úsmev a so zdvihnutým obočím pozrela na mačky, ktoré sa mi momentálne obtierali o nohy.
"Vidím, že ste si našla spoločníkov paní." Zasmiala sa. "Vládkyňa vás očakáva v sále, raňajky ste bohužiaľ zmeškali. Ak by ste ale mali hlad, niekto z personálu vás bez problémov zavedie do kuchyne, poprípade si môžete dať doviezť jedlo do izby." Prikývla som a uvedomila si, že za dobu, čo som tu, som nevidela jediné hodiny.
"Koľko je hodín?" Opýtala som sa jej. Bez toho, aby zaváhala mi odpovedala.
"Jedenásť hodín a tridsať deväť minút pani."
"Ďakujem... Dovidenia." Pozdravila som ju ešte, keď som vyšla z izby a pobrala sa smerom, ktorý mi ukázala.
Cestou do sály ma nasledovali tri z mačiek. Snažila som sa prísť na to, čo odo mňa chcú, alebo či to náhodou nie sú nejaké špehyne. Otočila som sa ku nim a zastala. Jedna z nich, šedohnedá s tmavými tlapkami a prenikavými svetlo modrými očami ma napodobnila, a premeriavala si ma. Zvyšné dve ma veselo odignorovali a pokračovali v ceste boh vie kam.
"Kto si čo si čo odo mňa chceš?" Opýtala som sa s nadvihnutým obočím, keď sa spoza mňa ozval niečí smiech. Otočila som sa a uvidela blonďavého chlapca v bielej košeli a tmavých nohaviciach, ako stojí opretý o jeden z dvier na chodbe a uškŕňa sa.
"Nemusíš na ňu tak vybafnúť, myslím si, že len čaká na svoje jedlo." Zasmial sa. "Vládkyňa ťa čaká. Alebo jej mám odkázať, že prídeš, až si pokecáš s mačkami?" Povzdychla som si a pretočila očami.
"A ty si?"
"Thomas." Odvetil jednoducho. "Tak pohneš zadkom alebo ťa do neho mám kopnúť? Ale povedal by som, že je stvorený na niečo iné ako na kopance, aj s tým ti ale môžem ponúknuť pomôcť." Cítila som, ako sa červenám, a moja ruka sa znenazdajky ocitla na jeho líci sprevádzaná hlasným plesknutím. To mu však neskazilo dobrú náladu, naopak, rozosmial sa ešte viac.
"Fájn netýkavka, poď." Pokynul mi a ja som ho nasledovala, s mačkou za pätami.
Ocitla som sa vo veľkej sieni s obrovským stolom uprostred, obklopeným stoličkami s vysokými operadlami. V miestnosti bolo niekoľko mužov a žien, no žiadna z tvárí mi nič nehovorila. Vládkyňa ma pozdravila a ostatní ju napodobnili. Uvedomila som si, že nemám poňatia, ako sa volá. Nikto ju tu nenazval inak ako vládkyňa, alebo kráľovná.
"Vítam ťa Hayley, som rada, že si sa uráčila k nám pripojiť." V hlase som však nepočula výčitku, len pobavenie. Všimla som si, že atmosféra v celom paláci bola pokojná a veselá, žiadne škrobené úsmevy a trápne ticho. Aj v tejto miestnosti sa muži a ženy ticho bavili medzi sebou, občas sa zachichotali, alebo muži súhlasne niečo mrmlali. Na väčšine tvárí som zbadala jemné úsmevy, alebo aspoň ich náznak.
"Posaď sa." Ukázala na jednu prázdnu stoličku pár miest od nej. Prikývla som, a poslušne sa usadila. Blonďavý chlapec, Thomas, sa posadil oproti mne, a neprestal sa chechtať. Niečo mi našepkávalo, že zo mňa.
"Vidím, že si zvolila zaujímavý... Outfit." Podotkla potichu a premerala si ma od hlavy po päty.
"Eh, ospravedlňujem sa, ak som porušila nejaké z vašich pravidiel etikety alebo tak. Nie som zvyknutá nosiť šaty." Po tomto som sa rozhliadla okolo seba a uvedomila si, že naozaj všetky ženy okrem mňa mali oblečené honosné róby a páni smokingy.
"Samozrejme, chápem. Pošlem za tebou potom niekoho, kto ti objasní, čo sa kde nosí. Ale nevolala som ťa kvôli tomu, aby som kritizovala tvoje oblečenie." Vládkyňa si odkašľala a miestnosťou sa rozľahlo ticho. Všetky pohľady smerovali na ňu.
"Vážené lady a lordovia, chcela by som vám predstaviť novú členku nášho dvoru. Je zo sveta Na Povrchu a prišla len včera. Asyiah ma pre ňu požiadala o azyl."
Keď vyslovila poslednú vetu, nechápavé výrazy z niektorých tvárí sa stratili, akoby pochopili niečo, čo mi nedávalo zmysel. Očividne Asyiah nebola len ledajaká tigrica.
"Toto je Hayley, a od dnešného dňa bude mojou pravou rukou." Povedala, akoby im oznamovala čo je na večeru. Medzi prítomnými to zašumelo, a ja som sa zamrvila. Všimla som si ženu po kráľovninej pravici, ako na mňa upiera zamračený pohľad. Keď si uvedomila, že sa na ňu dívam, rýchlo ho odvrátila a znovu sa usmiala. Asi ju kráľovná svojim vyhlásením nepotešila.
"Tak, a teraz k ďalším veciam....."
Po približne dvoch hodinách, keď sa všetci prítomní rozišli som podišla k vládkyni.
"Eh, chcela som sa spýtať, čo budem .. no, čo bude mojimi povinnosťami." Preplietla som si nervózne prsty. Úprimne ma nelákalo byť jej pravá ruka, aj keď to znelo ako celkom vysokopostavené miesto.
"Papierovačky, budeš ma sprevádzať na návštevách a budeš riadiť hrad počas mojej neprítomnosti." Pokrčila plecami. Vyvalila som oči.
"Ale, ja? Prečo? Chcem povedať, čím som si to zaslúžila."
"Asyiah sa vyjadrila, že pre teba požaduje najvyšší komfort. Väčší si ani neviem predstaviť." Objasnila. "Ale keďže ma máš sprevádzať, mala by si vyzerať reprezentatívne, takže si ťa osobne vezmem do parády a dám ti niekoľko módnych rád. Síce nie sme kláštor, zopakovala slová, ktoré som si pomyslela pri prvom pohľade na môj šatník, aj tak ale nie je vhodné chodiť v nohaviciach a košeli. Nohavice patria jazdcom, v šatníku dámy nemajú čo hľadať."
"Jazdcom?"
"Bojovníkom na zvieratách. Napríklad Yrrebeul. Pre ženy sa ale tá práca vôbec nehodí, takže sa nad tým nemusíš zamýšľať." Spolu sme zamierili do mojej izby. "A ozaj, asi ti to ešte nikto nepovedal, za dva dni sa koná rituál na ktorom vyžadujem tvoju prítomnosť. Pridáš sa k bojovníkom, ktorých som vybrala, aby boli posvätený bohyňou. Je to veľká pocta."
"Ale veď ste povedali, že miesto bojovníčky pre mňa nie je vhodné."
"Samozrejme, ďalší rituál je ale až o tri mesiace, takže budeš v skupinke s novými bojovníkmi. Len ťa posvätia, inak s nimi nebudeš mať nič spoločné, neboj sa." Vysvetľovala. Otvorila dvere na mojej izbe a zamierila rovno k šatníku. Bez zaváhania vytiahla nazberkané šaty s véčkovým výstrihom takmer po pás a striebornými aplikáciami.
"Vezmeš si tieto. Dúfam, že k nim nájdeš vhodné topánky a doplnky. Po zvyšok dvoch dní máš voľno, keby niečo, obráť sa na niekoho z personálu. Musím ísť na formálnu cestu, takže tu nebudem, vrátim sa tesne pred rituálom. Prosím ťa, ak sa dá, nos len šaty, na nohavice zabudni. Tak ja už musím ísť." S tým odišla z mojej izby. Zavrela som za ňou dvere a povzdychla si. Vyzliekla som sa a nasúkala sa do šiat. Nikdy som sa nehanbila za svoje prsia, ale nejako som nemala potrebu na nich pútať pozornosť tak, ako tieto šaty. Ale keďže je to vôľa vládkyne... Pretočila som očami a vytiahla jednoduché lesklé lodičky.
Nenávidím opätky.
Niečo mi zaškrabalo o dvere. Podišla som k nim, snažiac sa udržať sa na opätkoch. Bola to tá istá malá mačka ako predtým. Sklonila som sa ku nej a pohladila ju po hlávke.
"Ehm." Začula som nad hlavou. "Nakoniec sa dnes možno stretneme, myslel som, že tá misia potrvá dlhšie." Yrrebeul stál predo mnou a premeriaval si ma. Teda vlastne nado mnou. Prestala som hladkať mačku a prekrížila si ruky cez hrudník, keďže som si ešte nestihla zaviazať korzetovú hornú časť. Alebo skôr som ju zaviazať nedokázala. Uvedomila som si, že mu kľačím pri nohách, a vyskočila som.
Pričom som stratila rovnováhu a jedna noha vo vysokých lodičkách sa mi podlomila, takže som opäť skončila na zemi.
"Au." Znova som vstala a chytila sa ponúkanej ruky. "Ehem, vlastne, ahoj, rada ťa vidím, poď ďalej." Vykoktala som a ustúpila z dvier, pričom som si jednou rukou vyzula lodičky a hodila ich do kúta. Yrrebeul si ma premeral a všimla som si, ako mu trhlo kútikom úst.
"Otoč sa." Rukou mi to naznačil, a ja som nadvihla jedno obočie. Povzdychol si. "Zaviažem ti šaty." Vysvetlil. Potom mi doplo, a pocítila som, ako ma zalieva rumenec. Mala som chuť dať si facku za to, že mi to nedoplo. Zalapala som po dychu, keď mi utiahol šnúrky na korzete a šikovnými prstami ich zaviazal.
"Hotovo."
"Ďakujem." Zatvorila som dvere a opäť som na neho pozrela. Až teraz som si všimla, že má pretrhnutý bok košele. Moju pozornosť upútalo pár červených škvŕn.
Krv.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Vicky Vicky | Web | 13. prosince 2014 v 11:37 | Reagovat

super :) pekný blog :)

2 marketts-cube marketts-cube | Web | 13. prosince 2014 v 11:45 | Reagovat

Pěkně píšeš!:o

3 a-ri-soul a-ri-soul | Web | 28. prosince 2014 v 21:23 | Reagovat

[1]:[2]: Díky :'))

4 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 18:34 | Reagovat

Zaujímavé. Tigrica má určite vysoké postavenie v kráľovstve. Ale po tom všetkom, čo zažila, si zaslúži komfort, aj keď, šaty môžu byť fajn, ale každý deň ich nosiť? Som zvedavá, či to tá beťárka Hayley bude dodržiavať. ;) A Yrrebeul je rozkošný, teda... no áno, je! Resp. je milý a veľmi priateľský. A stále som zvedavá, či budú aj naďalej k sebe len priateľskí. : ] Muhahá. :D A ten Thomas bude riadne číslo, taký drzáň jeden... taký bad boy. :D Ale stále je to celé len na začiatku, takže idem radšej na ďalšiu kapitolu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama