Hello Sweetie.

Blueberry V.

24. září 2014 v 21:00 | A-ri |  Blueberry
Ďalšia časť.


"Pýtaj sa, vidím ti na očiach, že máš na srdci asi viac ako tisíc otázok." Uškrnul sa a zahľadel sa pred seba. Z izby sme vyšli, zahli doprava a krátkou chodbou ku schodisku.
Keď otvoril veľké mahagónové dvere a ovanul ma chladný vlhký vzduch uznala som, že bol dobrý nápad vziať si sveter. Aj napriek tomu, že som ho mala, mi prebehol po chrbte mráz, a ja som nepočuteľne zadrkotala zubami.
Všetko osvetľovali snáď milióny plynových a olejových lámp na vysokých podstavcoch. Boli vkusné, priam z nich hlásalo, že precízne skonštruované s dôrazom na luxus. Osvetľovali štrkovú cestučku od paláca olemovanú vysadenými ružami, ktoré v šere naberali čiernu farbu. V diaľke ticho žblnkotala voda, a nezvyčajne obrovský mesiac nám svietil nad hlavami a pripomínal obrovský kosák.
"Kde pracuješ? Ten lev, ako to, že na ňom jazdíš. Čo ja Asyiah zač? Ako to, že sa dokáže meniť na tigricu? Kde to vlastne som?" Vychrlila som zo seba a zastavila ma až jeho zdvihnutá ruka a pobavený výraz.
"Pomaly, času máš dosť, nikam sa neponáhľame. Tak poporiadku. Kde pracujem? Som člen kráľovskej garby, mám za úlohu dodržiavanie poriadku, obhliadanie terénu a v zvláštnych prípadoch ma privelia do armády na nejaké bojové... úlohy." Pozorovala som jeho tvár, a v očiach som zazrela nedopovedanú vetu, nevedela som si ju však domyslieť, tak som to nechala tak. Určite sa s ním po dnešku ešte stretnem, a prinútim ho povedať mi to celé.
"Ten lev sa volá Creo, už som ti ho predstavil. Je to vlastne duša bojovníka, alebo ako by som to povedal."
"Duša bojovníka?"
"Zviera, silnejšie a väčšie ako bežné, obdarené rozumom a schopnosťou dorozumievať sa. Dar od našej bohyne." Pri tom slove pozrel s úctou na mesiac.
"Bohyne?"
"Bohyňa temnoty, naša patrónka. Viem, že ten názov znie nie veľmi dôveryhodne, ale temnota vždy neznamená zlo."
"A svetlo neznamená dobro." Dodala som potichu. Obľúbená veta mojej matky. Z obdobia, kým ešte žila. Tá veta ju nasledovala do hrobu.
"Áno presne tak." Zamrmlal. "Kde sme to skončili?" Pokračoval veselým hlasom. Nevidela som však na tomto okamihu nič veselé. Dobre. Unikla som smrti a pravdepodobne aj všetkým, ktorí ma chceli.. Dostať. To bol dôvod na vydýchnutie. Nie však na oslavu. Časť môjho ja mi našepkávala, že sa ešte všetko neskončilo.
"Ako sa dorozumievate?"
"S Creom? Je to súčasť štvrťmesačného rituálu, kedy prisľúbime vernosť bohyni a ona nám dovolí sa okúpať v posvätnom jazere. To zahojí všetky rany a vleje ti do duše schopnosť rozumieť im. Niektorí z nás dostanú k požehnaniu akýsi zvláštny dar, alebo silu. Je to ale celkom zriedkavé. Ale poteším ťa, takýto rituál bude za tri dni a pravdepodobne bude Asyiah požadovať, aby si sa na ňom zúčastnila. Niektoré veci si myslím, že ti bude chcieť objasniť osobne a nie prostredníctvom nás."
"Aké to je?"
"Rituál? Jednoduchý, krásny, vyvolá sa mágia..." Prerušila som ho.
"Myslela som, aké to je rozprávať sa s nimi? Je to, akoby sme sa rozprávali my dvaja?"
"Nie. Myseľ každej z duší je iná. Niektorí rozprávajú pomocou obrazov, niektorí znejú takmer ako ľudia. Niektorí povedia len pár slov. Akési hádanky. Tým je najťažšie porozumieť. No a nesmieš zabudnúť, že to všetko sa deje v tvojej hlave. Je to to najintímnejšie čo si dokážeš predstaviť. Dotkne sa ťa vtedy myseľ, alebo po vašom by bolo výstižnejšie povedať, že sa ťa dotkne iná duša, tak rozsiahla ako si nevieš predstaviť. Väčšina ľudí to však nikdy neokúsi, je to záležitosť vyvolených." V tej chvíľke znel možno trochu nafúkane.
"Kto rozhodne o tom, kto je vyvolený a kto nie?"
"Vládkyňa. A jej rozhodnutie požehná bohyňa."
"Stalo sa, žeby Bohyňa rozhodnutie zamietla?" Zaujímalo ma to. Čo ak sa zúčastním na takom rituáli, bohyňa ma odmietne, a ja sa prepadnem od hanby? Alebo ma vyženú späť k nim...
"Pár ľuďom áno." Tón hlasu sa mu razom zmenil. Zasiahla som jeho citlivé miesto.
"Čo sa s nimi stalo? Poznáš niekoho takého?"
"Dostali sa na okraj spoločnosti. Vyvrhelovia ku ktorým sa aj bohyňa obrátila chrbtom." V hlase mal bolesť? "Môj brat." Pošepol do tmy. "Jeho odmietla." Hlas sa mu zlomil. Boli sme práve pri monumentálnej fontáne z bieleho mramoru s vytesanými siluetami nádherných žien s dlhými vlajúcimi vlasmi s rukami vztýčenými k nebu. Voda v jemných pramienkoch stekala po mramore a vyplňovala ťažké ticho, ktoré medzi nami nastalo mäkkým príjemným zvukom vody. Povzdychla som si. Nechcela som ho nejako raniť.
"Je mi to ľúto, nemala som sa pýtať." Pošepla som. Stuhol. Potom sa posadil na okrej fontány a vzal si hlavu do dlaní. Zhlboka sa nadýchol a unikol mu jeden vzlyk. Potom narovnal plecia a pozrel na mňa.
"To je v poriadku. Nečakal som, že sa na to opýtaš, bol som hlúpy, malo mi to napadnúť, stihol by som sa pripraviť a nezareagoval by som takto, bolo to prehnané, prepáč. Mohli by sme o ňom nehovoriť?"
"Samozrejme, prepáč mi to, mala som byť ohľaduplnejšia." Zamrmlala som a naklonila sa ponad fontánu. Prstami som sa dotkla hladiny a sledovala som, ako sa pod ňou mihla malá lesklá rybka.
"Odkiaľ si ty?" Opýtal sa odrazu a tentokrát som zmeravela ja. Pomaly som vytiahla ruku z vody a pozorovala, že som sa roztriasla. Všimol si to aj on.
"Z Talianska." Odvetila som po chvíľke jednoducho. Bolo mi jasné, že to nebude brať ako dostatočnú odpoveď.
"Prečo si utekala? Asyiah by ťa tu nepriviedla len tak." Bol vytrvalý. Neodbytný. Pritisla som ruku k hrudi a pozorovala štrkový chodníček pod nohami. Pomaly som do neho kopala špičkou topánky.
"Začalo to dávno. Môj otec bol výskumník, niečo s genetikou. Matka bola politička." Odmlčala som sa a zodvihla pohľad k nebu. "Bol vo svojom laboratóriu zatvorený vo dne v noci. Keď som bola menšia, lákalo ma to tam. Sledovala som králiky v klietkach a skúmavky so všetkým tým svinstvom. Niekedy ma tam nechal, nech sa s tými králikmi hrám, zatiaľ čo on im pichal tie jeho elixíry a implantoval im čipy, a všetko to." Pozrela som na neho kútikom oka, či na mňa nepozerá ako na postihnutú. Nič iné ako sústredenie a zvedavosť som však v jeho očiach nevidela. Povzdychla som si a pomaly pokračovala, prichádzajúc pomaličky k časti, ktorá bola tak bolestivá.
"Jedného dňa som mala nehodu. Hrala som sa s tými králikmi, no jeden mi utiekol medzi tie sklenené skúmavky. Ako dieťa som to nevnímala a utekala za ním. Otec by ma strieskal ak by zistil, že mi utiekol. Po tomto ma ani nemusel biť." Poslednú vetu som pošepla a zlomil sa mi hlas. Nadýchla som sa.
"Plecom som zo stola zhodila niekoľko skúmaviek a porezala sa na rozbitom skle. Tie svinstvá z nich sa zmiešali a cez ranky sa mi dostali do krvi. Boli to, ako som sa neskôr dozvedela, silné genetické mutácie. Keď otec kvôli hluku dobehol do laboratória, videla som zakalene. Pamätám si, ako som v spomalenom zábere sledovala, ako sa chytá za hlavu a niečo kričí. Potom sa na mňa konečne pozrel, a nepovedal vôbec nič. Jedna z látok mi začala rozožierať kožu na ľavej nohe. Kričala som od bolesti a o niekoľko sekúnd na to som omdlela.
Prebrala som sa o týždeň. Stále som bola u otca v laboratóriu, no teraz som ležala pripútaná na nieľom ako lôžku. V rúk aj nôh mi viedli desiatky hadičiek a dýchal za mňa prístroj. S tichých rozhovorov môjho otca som zistila, že keď sa mi všetky tie látky dostali do organizmu, spôsobili veľmi silnú mutáciu aká nemala podoby. Niekoľko dní som len ležala a otec skúmal výsledky krvných testov a vyšetrení. Potom ma jednej noci vzal, a preniesol domov. Všade vyhlásil, že som ťažko chorá a nariadil mi karanténu. Potom zmizol." Stíchla som. Nemala som silu ďalej pokračovať.
"Znie to ako sci-fi." Šepkala som. "Priala by som si, aby to bola len knižka. Alebo film. Aby sa mi to nikdy nestalo." Pocítila som, ako ma váhavo objal a z očí sa mi dnes už po niekoľký krát spustili slzy.
"To ma mrzí. Tentokrát som sa nemal pýtať ja." Z hrdla mi vyšlo len niečo, čo znelo ako zamraučanie a vzlyk. Povzdychla som si a pretrela si oči koncom rukáva. "Nevadí. Ak by to neprekážalo, dopoviem ti to inokedy." Navrhla som opatrne. "Nepôjdeme ďalej?" Ukázala som na neurčito.
"Nevadí. Počkám, kým budeš mať silu mi o tom povedať." Odtiahol sa odo mňa a mňa razom znovu obklopil chlad. "Chceš vidieť chrám?"
"Samozrejme." Nikdy som neverila v nejaké božstvá, bola som zástancom vedy. No to, čo sa mi udialo za uplynulých niekoľko hodín ma jednoducho donútilo pripustiť, že nejaké nadprirodzeno možno naozaj tento svet ovláda. Štrkový chodník sa zmenil v lesklú, kamennú cestu a ja som pred nami v diaľke uvidela vysokú budovu vysvietenú olejovými lampami slabo mihotajúcimi sa vo vánku. Vzduch bol presýtený vôňou kvetín, a ja som zhlboka dýchala, aby som sa uvoľnila a vytesnila si z hlavy všetko nepríjemné. Došli sme k budove.
Bola vysoká a prepracovaná do dokonalosti. Čierny mramor, z ktorého bola postavená matne odrážal svetlo lámp. Budova, alebo skôr chrám, mal vysoké klenuté okná medzi ktorými boli medené, alebo možno zlaté chrliče. V tme som to nerozoznala. Yrrebeul priložil ruku na vyrezávané dvere a tie sa potichu otvorili. Vošli sme do akejsi vstupnej haly, ktorú osvetľoval jediný luster visiaci zo stropu s desiatkami voskových sviec.
"To je chrám našej bohyne. Za tými dverami sa vykonávajú rituály." Ukázal na ďalšie dvere pred nami. Boli rovnako vysoké ako predchádzajúce, tieto však boli okuté striebornými ornamentmi. Otvoril ich, a my sme vyšli na nádvorie tvaru kruhu.

Zalapala som po dychu.

A-ri
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Kto tu bol?

Bola som tu 100% (12)
Bol som tu 0% (0)

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 18:24 | Reagovat

Och, celkom rýchlo si padli do náručia, muhahá. : ] Ale je fajn, že sa ju snaží pochopiť a je taký milý. Kto vie čo z toho bude. O:) A dievča by si malo uvedomiť, že naozaj netreba veriť len vedeckým poznatkom. Mne by stačil ten iný svet, hovoriace zvieratá a zmena mačky na tigricu. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama