Hello Sweetie.

Blueberry IV.

20. září 2014 v 11:22 | A-ri |  Blueberry
Návštevnosť na bode mrazu, komentáre sú na tom ešte horšie :) Mne ale nevadí, že trpím samomluvou, a zverejnim tu ďalšiu časť aj tak ^-^
Prajem príjemné čítanie mojim imaginárným čiteteľom :'3


Uvedomila som si, že som pravdepodobne zaspala. Voda vo vani už bola studená a končeky prstov som mala rozmočené. Otvorila som odtok a vyliezla z vane na mäkký koberček. Osušila som sa a vzala z poličky niečo čo pripomínalo telové mlieko a olej. Votrela som si to do vlasov a pokožky a odomkla kúpeľňu.
Všimla som si, že moje špinavé veci zmizli. Bola som si však istá, že som izbu zamkla. Obmotala som si uterák okolo pŕs a pustila sa do hľadania niečoho, čo na seba môžem natiahnuť. V skrini bolo šiat dosť, no nemala som náladu pripomínať nejakú princeznú z Disneyho rozprávok. Nakoniec som našla akúsi tmavomodrú bavlnenú blúzku a čierne nohavice s koženými popruhmi podobné tým, ktoré mal na sebe Yrrebeul.
Otvorila som jeden zo šuplíkov v snahe nájsť si nejaké spodnú bielizeň. Začervenala som sa však, keď som do ruky vzala jeden z nohavičiek. Boli mikroskopických rozmerov, žiarivých farieb a zväčša tvorené čipkami. Iný druh som tam však nenašla a s veľkým sebazaprením som vybrala jedny krvavočervené saténové. V druhom šuplíku boli podprsenky, no ani tie neboli o nič lepšie ako nohavičky. Samá čipka a žiarivé farby. Zavrela som oči a jednu vytiahla. Bola mi trochu tesná, asi nepočítali s mojimi kyprými tvarmi, no inú veľkosť som nenašla. Doslova zakrývala len to najnutnejšie. Nohavičky rovnako, no materiál bol pružný a natiahol sa. Navliekla som na seba nohavice a bez problémov ich zapla. Blúzka mi však bola na prsiach pritesná a tak som po niekoľkých vzala snahu na zapnutie vrchných gombíkov. Dúfala som, že svojim vzhľadom tu nikoho nepobúrim, keďže som nepoznala tunajšie zvyklosti. Ale súdiac podľa spodnej bielizne ktorej som mala plnú skriňu toto nebol žiaden kláštor.
Oblečená som sa pozrela do zrkadla. Vlasy konečne nadobudli normálny odtieň, čo bol karamelovo zlatý s niekoľkými prameňmi vyťahanými takmer dobiela. V jemných vlnách mi padali tesne nad zadok. Cez tvár sa mi tiahlo pár čerstvých jemných rán, ktoré však neboli priveľmi vážne, tak som sa nimi nezaoberala a dúfala som, že jednoducho zmiznú a neostane po nich ani stopy. Zadívala som sa do prenikavých tmavomodrých očí v zrkadle. Chvíľku som len stála a pozerala do nich, potom ich na okamih zatvorila a zaťala zuby. Keď som ich znovu otvorila, po modrej nebolo ani stopy, jedine tesne pri zúženej zreničke tvorila uzučký pásik, inak boli úplne čierne.
Zachvela som si a odvrátila sa od vysokého zrkadla a znovu zatvorila oči. Keď som ich otvorila a opatrne nakukla do zrkadla, boli opäť prenikavo modré, také, aké mali byť. Povzdychla som si a zakázala si premýšľať nad tým, prečo som sa tu vlastne ocitla.
Nad pravým dôvodom.
Nad dotrhaným bielym tričkom, ktoré som mala predtým oblečené naruby, aby som schovala väzenské číslo.
Väzenkyňa tritisíc štyristo dva jedenásť uprchla! Hlásenie reproduktorov mi rezonovalo v hlave a ja som so zmučeným výkrikom klesla na čistú dlážku.
Brechot psov.
Dupot ťažkých podrážok na chladnej kamennej podlahe.
Nevládne telo jej spoluväzenkyne. Jej záchrankyne. Jej jedinej priateľky.
Obrazy ju premohli, mihali sa jej pod viečkami ako zrýchlený film, nemohla ich zastaviť, nemohla otvoriť oči, cítila len, ako jej tvár brázdia slzy. Počula výkriky, hlas z reproduktorov. Bzukot elektriny v jedinom kresle v miestnosti oddelenej od ostatných. Tam, kam nikto nechcel, odkiaľ zvuk nedoliehal do ostatných ciel. Chladný smiech.
Nekonečné otázky.
Rezavú bolesť, mučenie prúdom. Pach spálenej kože, iskričky elektriny.
"Paní?" Tichý hlas tam nepatril, bol príliš jemný. "Paní, ste so mnou?!" Teraz bol napätý, hlasnejší, pocítila, ako ňou trasie prúd. Neprestával však. Hlas bol ešte hlasnejší. "Paní, ste v bezpečí! Zavolajte niekoho!" Začula plesnutie a líce sa jej rozpálilo. Obrazy sa zasekli a zvuk kriku utíchol, trasenie však neprestávalo.
Konečne som dokázala otvoriť oči. Dívala som sa do znepokojenej, možno vystrašenej tváre neznámej ženy v uniforme. Pomaly mi dochádzalo, že to všetko bol len sen.
"Ste v poriadku?" Opýtala sa potichu a moju pozornosť upútal pohyb vo dverách. Za stolíkom na kolieskach ktorý tu očividne dotisla tá žena stál vysoký povedomý chlap.
"Yrrebeul." Jeho meno znelo ako výdych a ja som si uvedomila, že mám vyprahnuté hrdlo. Asi som kričala. Prikývol, a posunul stolík dovnútra do apartmánu. Všimla som si, že na vrchu je zakryté nejaké jedlo, a v spodnej časti bolo úhľadne uložené moje pôvodné oblečenie a topánky, dokonale čisté a zašité. Sťažka som vstala a zachytila sa ponúkanej ruky. Pri spomínaní som sa zošuchla na zem ku posteli a určite som nahlas kričala, preto ku mne prišli.
"Si v poriadku? Kričala si." Podotkol a keď sa uistil, že stojím a nechystám sa spadnúť, pomaly ma pustil. Žena medzitým vyložila jedlo na malý stolík a oblečenie mi položila na posteľ. Potom potichu odišla, jemne sa ukloniac. Pozrela som sa na muža, chlapca, stále som si nebola istá jeho vekom.
"Som v poriadku, len ma.. Trošku zaskočili spomienky." Povedala som popravde a potichu. Nechcelo sa mi na to spomínať, ale moja myseľ to očividne nebrala na vedomie.
"Mám tu ostať? Ak sa chceš vyrozprávať, alebo tak nejako. Asyiah teraz nemôže, strašne dlho sa v kráľovstve neukázala, a tak má teraz vybavovania viac ako dosť, inak by tu bola s tebou, a poviedla ťa tu. Ale keďže tu nie je, možno by som ti tu mohol niečo ukázať, ak to nevadí. Aspoň prestaneš..." Zasekol sa. "Prídeš na iné myšlienky."
"Nebudem ťa zdržovať od práce, alebo tak nejako?" Zaváhala som a sklopila pohľad. Očami som zavadila o číslo na tričku. 3402-11. Podlomili sa mi kolená a o krok som uskočila. Rýchlo som pozrela inam. Cítila som jeho pohľad.
"Ak nechceš, stačí povedať." Kútikom oka som videla, ako švihol pohľadom tam, kam som pred chvíľou pozrela. "Ale nie, nezdržuješ ma. Terén som dnes obhliadol a nič iné na práci nemám, tak ak by ti nevadila moja spoločnosť, pokojne ťa tu prevediem a odpoviem na nejaké otázky. Ak to samozrejme bude v mojej kompetencii." Zahľadel sa do diaľky. Prikývla som.
"Dobre, ďakujem, cením si tvoj čas." Pozrel na mňa. Skĺzol mi pohľadom po tele a videla som, ako sa mu vykrivil jeden kútik úst a nadvihol obočie.
"Zvláštna kombinácia." Poznamenal. "Ale mala by si si vziať niečo.. Na vrch, noci sú studené." Ani som nepostrehla, keď slnko zapadlo a za oknami nastalo šero. Cítila som ako sa červenám a zahryzla som sa do pery. Presunula som sa ku šatníku a snažila sa medzi tou čipkou, saténom a hodvábom nájsť nejakú mikinu alebo niečo podobného charakteru. Po chvíľke som v zadnej časti našla prevesených niekoľko pletených svetrov, vzala som tmavomodrý s výstrihom do véčka a pretiahla si ho cez hlavu. Kývla som, že som pripravená a môžeme ísť.
"Tak, čo by náš vznešený hosť chcel vidieť ako prvé?" Zaváhala som. Nemala som ani poňatia, čo y som tu mala chcieť vidieť. V hlave mi víril dokonalý chaos, ale nejako som nerátala s tým, že mi tu niekto bude robiť prehliadku.

"Ja neviem, napríklad okolie."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 18:15 | Reagovat

Ten chlapík Yrrebeul mi je už trošku sympatickejší. Už len preto, že sa sám od seba ponúkol, že jej to tam poukazuje a dá jej nejaké tie informácie. Inak ľutujem to dievča, určite sa ešte dlho bude spamätávať z toho, čo zažila v tom predošlom svete. No, zatiaľ to vyzerá tak, že je v dobrých rukách a uvidíme, čo sa vykľuje z toho chlapíka, u ktorého je ťažké určiť, že koľko má vlastne rokov. :P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama