Hello Sweetie.

Blueberry III.

5. září 2014 v 21:45 | A-ri |  Blueberry
Rovno sem pridám ďalšiu časť, keďže ich mám predpripravených ešte niekoľko ^^" *Očividne trpí samomluvou*
Príjemné čítanie imaginárným návštevníkom môjho blogu ^^" (Alebo atrapy, ktorá sa snaží ako blog tváriť)



Muž si pred ňou pokľakol a prikývol. Zdalo sa, akoby sa rozprávali.
Potriasla som hlavou. Uvedomila som si, že pri tom, ako som hlavou narazila do stropu jedného s tunelov som určite stratila vedomie, a ešte stále tam ležím, zatiaľ čo sa mi v hlave premietajú sny, aké by som si nedokázala predstaviť ani po požití väčšieho množstva drog. Alebo som ešte stále zamknutá v cele s kreslom. Striaslo ma pri tej predstave a cítila som, ako sa mi z tváre stráca farba.
Takže som sa z väzenia nikdy nedostala a celé toto bol len dlhý zvláštny sen.
Takže Wendy nezomrela. Ozvala sa moja myseľ.
Muž si odkašľal a upriamil tak na seba moju pozornosť.
"Ty si Hayley. Nie si odtiaľto." Neznelo to ako otázka, len ako konštatovanie. Zahryzla som sa do pery a pohľadom som prosila Berry o pomoc. Aké pošetilé. Napadlo mi. Prosiť o pomoc mačku!
Mačku, ktorá zmizla boh vie kam. Uvedomila som si a rozhliadla sa. Nikde som ju však nevidela a pohľad mi spočinul na bielej tigrici, ktorá sa znenazdajky objavila pri svetlohnedom levovi, ktorý vyzeral, že spí. Alebo aspoň oddychuje. Pozrela som na muža a prikývla.
"Áno som. Čo sa to deje? Kde som to?" Štipla som sa do ruky, aby som sa prebrala. Nebola som si síce istá, či sa chcem vrátiť ku štekajúcemu psovi, alebo do mojej cely, bolo mi však jasné, že z tohto snu mám v hlave čím ďalej, tým väčší zmätok. Neprebrala som sa však a vystrašene som pozrela mužovi do očí.
"Čo ak to nie je sen? Môj život je plný zvratov. Nebolo by to prvý krát..." Hlásala mi myseľ.
"Som Yrrebeul, vrchný generál kráľovských vojsk. Toto je svet, ktorý sa už stáročia skrýva pod svetom Na Povrchu. Toto je Creon." Ukázal na leva. "A ty si votrelec." Odmlčal sa a pozrel mi do očí. Ľadová farba jeho očí mi nedovolila uhnúť pohľadom. "Aspoň som si myslel, že si. Ukázalo sa však, že Blueberry, ako si nazvala Asiyah, ťa sem priviedla naschvál a žiada pre teba azyl. Aj keby sme veľmi chceli, jej požiadavke nemôžeme nevyhovieť." Povedal, a mala som pocit, že spleť myšlienok v mojej hlave, ktorým som nerozumel, týmto vyhlásením pomiešal, a vytvoril z toho celkom kvalitnú polievku. Naklonila som hlavu doprava a očividne na mne bolo vidno, aká som zmätená.
"Vysvetlím ti to. Teraz by sme však mali dôjsť ku dvoru jedného z Troch Kráľovstiev a oboznámiť ich s tvojou prítomnosťou. Je mi jasné, že späť do svojho sveta ísť nemôžeš." Poslednú vetu vyslovil potichu, a v jeho hlase som možno zacítila, akoby mi rozumel. Vysadol na leva, ktorý sa postavil a hlboko zreval. Biela tigrica, ktorá pri ňom stála ho napodobnila a podišla ku mne. Nemala popruhy ako lev, no keď sa o mňa otrela bokom, pripadalo mi, akoby sa o mňa otrela Blueberry.
Pravdaže, trošku prerastená Berry.
Tigrica na mňa uprela pohľad a ja som mimovoľne otvorila ústa. Mala rovnaké oči ako Berry. Ľavé oko nebesky modré a pravé uhľovo čierne s červeným zábleskom.
"Berry?" Spýtala som sa potichu, a tigrica zapriadla. Alebo skôr zavrčala. Prikrčila sa, a Yrrebeul mi pokynul, nech na ňu vysadnem a poriadne sa chytím.
"Chyť ju za srsť na krku. Bohužiaľ ju nesmieme osedlať, inak by som ti dal popruhy, aby sa ti išlo ľahšie. Takže sa pevne drž." Ku koncu znel vyslovene priateľsky, a keď som sa mu zadívala do očí, žmurkol na mňa.
"Tak ideme Creon." Zavelil, a lev sa neskutočnou rýchlosťou rozbehol priamo cez osadu.
A Blueberry, alebo ako ju nazval. Asiyah, za ním.
Cesta netrvala dlho, šelmy bežali neuveriteľne rýchlo, a miestami som mala problém udržať sa, aby som nespadla. Pri každej zákrute som sa nebezpečne naklonila na stranu a hrozilo, že sa zošmyknem. Po čase som si však našla relatívne bezpečnú polohu, prikrčená úplne nízko.
Nakoniec zastali pred monumentálnou budovou obkladanou čiernym travertínom s oknami z brúseného zafíru. To vytváralo dojem neuveriteľného bohatstva a luxusu. Moje myšlienkové pochody sa však pretrhli, keď sa Berry prikrčila a čakala kým zleziem. Urobila som tak, a za zvuku praskania krčných stavcov som sa narovnala. Yrrebeul už stál pri vysokej bráne, a lesklým klopadlom dva krát zaťukal. Poodychýlili sa, a celá garda sme vošli do elegantnej vstupnej haly s vysokým stropom.
Okamžite ako som prekročila prah vstupnej brány, obkľúčili ma traja muži v akomsi čiernom koženom brnení a namierili na mňa oceľové tyče so sekerami na konci. Stuhla som a mozog mi do tela vyslal varovnú správu. Tichý hlas v mojej hlave zaklial. Mala som vedieť, že to všetko je len hra. Určite ma zatknú a odovzdajú späť mojim väzniteľom. Na čele sa mi vytvorili kvapky studeného potu a len som čakala, čo sa bude diať. Chlap ktorý ma sprevádzal však pokynul rukou, a muži na mňa prestali mieriť. Postavili sa mi po bokoch a za mňa, zatiaľ čo Yrrebeul spolu s levom a tigricou predo mnou, ma viedli rovno k dverám na konci haly.
Strážnici stojaci pri nich kývli hlavou na pozdrav, a bez slova ich otvorili.
Vošli sme do akejsi siene. Dominoval jej masívny biely stôl lemovaný zlatom, za ktorým bola vysoká elegantná stolička. Vzhľadovo skôr trón. Na ňom sedela žena, mohla mať možno štyridsať rokov, možno menej. Dlhé plavé vlasy jej vo veľkých vlnách padali na chrbát a čiastočne zakrývali zeleno-zlaté kašmírové šaty. Upútal ma jej pohľad. Rovnako ako chlap, ktorý ma objavil v tej osade, aj ona mala prenikavé oči, ktoré nedovoľovali uhnúť pohľadom. S tým rozdielom, že tie jej boli medovej farby obrúbené hnedými mihalnicami.
"Kto si?" Opýtala sa ma jemným tichým hlasom, pričom mi pozerala do očí. Prepadol ma pocit, že mi nimi nazerá priamo do duše. "Vidím, že nie si odtiaľto, čo ťa sem privádza a ako si sa sem dostala?" Rozprávala pomaly, neponáhľala sa a z hlasu som jej vyčítala nehraný záujem. Skôr, než som sa mohla dostať k slovu, prihlásila sa o pozornosť Blueberry a ticho zavrčala. Žena sa mykla, a akoby si bielu tigricu všimla až teraz. Keď sa na ňu pozrela, vykrivila pery so úsmevu a postavila sa. Obišla stôl, a jemne sklonila hlavu.
"Asiyah, som rada, že ťa znovu vidím. Bola si preč celé roky." Povedala žena potichu a hľadela Berry do očí. Tá prikývla a potichu znovu zavrčala, pričom kývla hlavou ku mne. Žena prikývla. "Rozumiem." Otočila sa znovu ku mne.
"Ďakujem, bolo mi všetko vysvetlené Hayley." Usmiala sa. "Moje kráľovstvo ti poskytne plný azyl dokedy budeš chcieť a právoplatne ťa vyhlásim za plnoprávnu občianku. Asiyah," Kývla k tigrici. "Mi všetko vysvetlila a viem, že sa nemôžeš vrátiť tam kde si bola. A keďže je to jej vôľa, aby si tu ostala, a žila, bude mi cťou jej vyhovieť."
Dobre. V hlave sa mi znovu rozhostil chaos a snažila som sa dať si čo-to dokopy. Takže moja malá mačka ma najprv dovedie do polorozpadnutej chatky niekoľko desiatok kilometrov hlboko v lese, povodí ma tmavými tunelmi, donúti ma vykúpať sa v jaskynnom jazere, otvorí mi dvere do nejakého podzemného sveta, kde mi rovno u kráľovnej vybaví azyl a možnosť žiť tu. Zabudla som na niečo?
Áno, a pri nejakej osade sa z malej fľakatej mačky zmení na prerastenú tigricu, ktorá sa dokáže rozprávať s ľuďmi. Teraz som zhrnula všetko podstatné.
Pozrela som sa na ženu, alebo skôr kráľovnú a došlo mi, že by bolo slušné poďakovať.
"Ja, ďakujem vám. Som z toho všetkého zmätená a nechápem, čo sa to tu deje, kde to som, ani ako som sa sem dostala." Začula som spoza seba tlmený smiech a kráľovná pozrela na môjho sprievodcu pohľadom, ktorým sa ho pýtala, či má niečo na srdci. Na to hneď zmĺkol.
"Rozumiem ti. Musí to byť mätúce z ničoho nič sa objaviť niekde úplne inde, ale všetko má svoj čas. Nemusíš sa nikam ponáhľať, časom si zvykneš a pochopíš veci, ktoré ti možno teraz nedávajú zmysel. Dám spísať oficiálne vyhlásenie, a vyhotovia ti doklady. Nájdeme ti bývanie, aj prácu, ktorou si splatíš život tu. Nebudeš sa musieť báť toho, že ťa znovu odvedú. Si tu v úplnom bezpečí." Znovu sa usmiala a kývla jednému z mužov stojacich pri stene miestnosti. Ten sa uklonil, a zmizol v dverách za ním. "Samozrejme ale musíš dodržiavať naše zákony a poctivo pracovať. Nikoho neživíme zadarmo." Podotkla a pobrala sa k dverám v zadnej časti siene. Pootvorila ich a zastala. Obzrela sa.
"Nejdeš?"
Rýchlo som prikývla, a pobrala sa za ňou. Z toho všetkého ma začínala bolieť hlava. Alebo možno z toho, ako som ňou pár krát narazila v tuneloch.
Prešli sme niekoľko chodieb, a ja som si všimla, že za nami už nejdú stráže ani Yrrebeul s Creom. Niekam zmizla aj Blueberry.
Ostala som s kráľovnou sama.
Došli sme až na koniec jednej z nespočet chodieb, ktorými ma viedla. Malým strieborným kľúčikom, ktorý vytiahla odnikadiaľ odomkla vysoké dvere a vošli sme do priestrannej izby. Dominovala jej široká vysoká posteľ s kopou malých vankúšikov, v rohu bol postavený malý toaletný stolík so zrkadlom a stoličkou. Jednu celú stenu pokrývalo okno s brúseným zafírom miesto skla a stenu s dverami zaberali veľké skrine. Z miestnosti viedli ďalšie dvere, keďže boli pootvorené všimla som si čistú priestrannú kúpeľňu s veľkou oblou vaňou uprostred.
"Môžeš tu pár dní ostať, aspoň pokým nevybavia potrebné dokumenty. Postupne ti všetko vysvetlia. Potom ti nájdeme prácu a nejaké bývanie."
"Môžem sa na niečo opýtať?" Pozrela som na ženu, ktorá momentálne hľadela z okna a pozorovala obrovskú lúku obkolesenú lesmi, za ním.
"Samozrejme."
"Ako to, že ste ku mne takí prívetiví? Chcem povedať. Správate sa takto ku všetkým ľuďom, ktorí sa tu objavia?"
"To je interné." Odpovedala mi trochu hlasnejšie a ja som stŕpla. Asi som nebola práve najslušnejšia. "Nemysli si, že sa tu ľudia zjavujú dennodenne. Vieme len o piatich ľuďoch, ktorí k nám prišli zhora, a z toho štyroch sem priviedol niekto z našich obyvateľov. Zaručili sa za nich, takže sme im pomohli, pretože vo Vašom svete pre nich nebolo bezpečne."
"Aj za mňa sa.. prihovorili?"
"Asiyah požadovala, aby sme ťa prijali. Jej požiadavku sme nemohli zamietnuť." Stále pozerala von oknom, no v odraze som si všimla, že sklopila zrak. Potom sa však cez odraz pozrela priamo na mňa.
"Viem, že sa plánuješ spýtať, prečo, no nerob to. Ak by chcela, povie ti to sama."
Zavrela som ústa, ktoré som mimovoľne otvorila aby som položila presne tú otázku.
"Ja teraz pôjdem, mám ešte kopu práce a večer odchádzam na audienciu troch kráľovstiev. Daj sa dokopy vyzeráš." Zasekla sa a premerala si ma. "Zničene." Prikývla som.
"Ďakujem vám, som vám zaviazaná." Povedala som potichu.
"Samozrejme že si. Chcem povedať, cíť sa tu dobre. Ak by sa niečo dialo, príde ti to povedať niekto z personálu." S tými slovami odišla a zatvorila dvere na mojej novej izbe. Aspoň teda dočasnej.
Pozrela som do veľkého zrkadla pri posteli. Výraz zničene bol slabé slovo. Továrensky roztrhané nohavice bolí roztrhané ešte viac, biele tričko bolo celé od bahna a na niektorých miestach pretrhnuté. Dlhé vlasy sa mi hlinou zlepili a nabrali nechutný hnedý odtieň. Hlinu či bahno som mala aj na tvári.
Povzdychla som si.
Vyzliekla som si všetky veci a až potom som si všimla stopy hliny, ktoré za mnou z tenisiek ostávali kam som sa pohla. Musia mať zo mňa radosť. Prebleslo mi hlavou, a napriek situácii v ktorej som bola, som sa musela pousmiať pri predstave nadávajúceho personálu drhnúceho dlážku od hliny. Podišla som ku vchodovým dverám a zamkla ich. Potom som zo seba zhodila aj tmavomodrú jednoduchú podprsenku a nohavičky. Vošla som so kúpeľne, zamkla aj tieto dvere a rozhliadla sa. Na poličkách bolo porozkladaných nespočetne mydiel, šampónov, fľaštičiek, flakónov a kozmetiky všetkého druhu. Vzala som niekoľko z nich a porozkladala na okraj obrovskej vane, kde by sa pohodlne vykúpali aj dvaja, a otočila som kohútikmi. Boli označené zelenou a fialovou farbou.
Skúsila som zelený.
Voda, ktorá začala tiecť z kohútika pripomínala farbou aj vôňou bylinkový vývar. To ma zaskočilo. Zastavila som ho, a pustila fialový kohútik. Voda z neho už nepripomínala bylinkový vývar, ale bola modrá. Krištáľovo čistá ako horská voda s nádychom domodra. Ponorila som ruku pod prúd vody.
Bol príjemne vlažný.
Ešte raz som vyskúšala zelený kohútik. Voda z neho bola teplá, nie však priveľmi horúca, a príjemne voňala. Vzala som hlavicu a vliezla do vane. Postupne som zo seba doslova zoškrabala hlinu a blato a naniesla si na pokožku jemné mydlo s vôňou levandule. Nechala som chvíľku, nech sa mi rozpúšťa na pokožke a potom som ho spláchla. Kožu som mala vláčnu a jemnú. Usmiala som sa.
Pustila som sa do očisty vlasov. Premyla som ich šampónom asi trikrát, kým sa mi konečne podarilo z nich dostať všetku špinu. Potom som prepla prúd na fialový kohútik a spláchla si z vlasov posledné zvyšky kondicionéru. Natiahla som sa za uterákom a zabalila doň vlasy. Potom som si to však rozmyslela, uzavrela odtok z vane a nechala, nech sa napustí. Spojením vody z oboch kohútikov vznikla svieža vôňa byliniek, a voda bola príjemne vlažne- teplá. Oprela som hlavu o okraj vane a zatvorila oči.

Niekoľko minút som relaxovala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 18:09 | Reagovat

No, je to záhada prečo tigrica/mačka s menom na A... no, jednoduchšie Blueberry sa rozhodla, aby Hayley zostala, asi to bude mať nejaké opodstatnenie. A čo sa týka kráľovnej, tá je trošku zvláštna, správala sa k nej milo z povinnosti a zrejme by ju nenechala v ich svete, ak by sa neprihovorila Blueberry. Celé je to také zvláštne až na to, keď už konečne zostala v izbe sama a dávala sa do poriadku po fyzickej stránke. Taký kúpeľ by som si aj ja dopriala. O:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama