Hello Sweetie.

Blueberry II.

5. září 2014 v 21:41 | A-ri |  Blueberry
Druhá časť ^^"
Ak by sa našla bytosť, ktorá by sa podujala to aj čítať, nech sa vyjadrí, či to má zmysel sem dávať, alebo nie :')



Pocítila som náraz, a svet okolo mňa sa stratil v nekonečnej čiernej vode. Prudko som mávala rukami okolo seba a snažila som sa dostať tam, kde som si myslela, že je hladina. Bola však ďalej, ako som si myslela.
Podarilo sa mi ju dosiahnuť a prudko som sa nadýchla. Pretrela som si oči opakom ruky a snažila sa rozoznať, kam som sa dostala. V diaľke nad sebou som videla obrysy tunela, pravdepodobne toho, ktorým som sa sem dostala. Sklopila som pohľad, a zavadila očami o jediný zdroj svetla šíriaci sa s tunela niekoľko metrov odo mňa. V ňom si spokojne sedela moja mačka a ostražitými očami ma pozorovala.
Mrcha malá. Pomyslela som si napriek situácii v ktorej som. Tak ona si tam pokojne sedí, zatiaľ čo ja som sa nedobrovoľne zviezla na akejsi vodnej dráhe s veľkolepým zakončením, kým ona sa ani len nenamočila. Z tunela nado mnou sa ozýval nepretržitý štekot, a krik mužov, no nepribližovali sa. Pravdepodobne ich odradila výška, z ktorej som spadla do vody. Ešte stále som si vďaka tomu necítila krk. Rýchlo som preplávala ku tunelu, a vyškriabala sa do neho. Odhadla som, že voda, do ktorej som spadla je pekne hlboká a podľa západu aj poriadne špinavá. Boh vie čo to vlastne je. Prebleslo mi mysľou a posadila som sa na hlinu do tunela vedľa Berry. Chvíľku na to hladinu vody osvetlili dva kužele svetla z bateriek. Pomaly sa presúvali po hladine a hľadali nejakú stopu. Osvetlili pritom časť obrovskej miestnosti a ja som si uvedomila, že je to čosi ako jaskyňa, a tunel, v ktorom som snažila chytiť dych nebol zďaleka jediný.
To by ich mohlo zmiasť.
Sťažka som vstala, pričom voda zo mňa celú dobu kvapkala ako z vodopádu a pozrela na Blueberry.
"Tak kam ma zavedieš?" Pošepla som a mačka si potichu kýchla. Pri tom zvuku som sa mykla, no bolo nepravdepodobné, že by došiel až ku mužom. Pes sa však niekoľko sekúnd na to rozštekal a následne potom sa jeho kňučanie rozľahlo jaskyňou. Začula som tri hlasné čľupnutia a vyskočila som.
Takže skočili za mnou.
Rozbehla som sa chodbou do neznáma. Berry ma o chvíľku predbehla a znova sa zhostila role sprievodkyne.
Táto chodba bola svetlejšia ako tá predošlá, a pred sebou som jasne videla východ. Alebo aspoň zdroj svetla. Potešilo ma, že sa nejako nezmenšuje, a že podlaha je suchá a prašná. O niekoľko minút som poľavila a z behu sa stala rýchla chôdza, pričom som sa pokúšala lapiť dych. Bola som už takmer pri zdroji svetla, no keď som poriadne zaostrila uvedomila som si, že to je len akási pochodeň.
Kto by už tu rozsvecoval nejakú pochodeň? Napadlo mi, no nebol čas na premýšľanie. Predstava, že mám za pätami prenasledovateľov bola priveľmi desivá na to, aby som spomalila a premýšľala.
Najprv utekaj, potom premýšľaj. Spomenula som si na heslo, ktoré mi vtĺkala do hlavy moja záchrankyňa a zároveň spoluväzenkyňa. Potom mi za cenu vlastného života vydobyla slobodu, a možnosť úteku. Pri spomienke na ňu mi zvlhli oči a svet okolo mňa sa jemne rozmazal.
Došla som k pochodni a Blueberry zastala. Pozrela som na ňu a aj bez jej hypnotizujúceho pohľadu mi bolo jasné, že čaká, kým zvesím zo steny zdroj svetla. Urobila som tak a osvetlila ďalší úsek chodby predo mnou. Nepotešilo ma, že sa znovu začal zužovať a podlaha bola očividne vlhkejšia.
"To nemyslíš vážne." Zasyčala som a pocítila som, ako sa mi zježili vlasy na zátylku pri predstave, že budem musieť znovu absolvovať kĺzanie sa tunelom po bruchu a následný pád približne dvadsať metrov do ničoty. Berry však miaukla a pobrala sa dopredu, nedávajúc mi možnosť nejako namietať. Pokračovala som, už nie rýchlym krokom, ale psychicky som sa pripravovala na ďalšie kolo horskej dráhy. Aspoň jednou útechou mi bolo, že som už za sebou nepočula tie hlasy, ani psí štekot.
Chodba zahla doprava a strop ma prinútil kľaknúť si na kolená a pokračovať štvornožky.
Teda trojnožky a v jednej ruke držať fakľu, ktorá mi osvetľovala ďalšiu cestu.
Došla som ku nízkym dreveným dverám. Blueberry sa o nich otrela a jednou prednou labkou ich potlačila. Napočudovanie ľahko sa otvorili a odhalili konečne niečo iné ako tmavé tunely.

Priestor za malými dvierkami bol úplne odlišný od všetkého, čo som doteraz videla. Jemná vysoká tráva sa napriek bezvetriu lenivo kolísala. Pomaly po kolenách som preliezla cez dvere a otočila sa, že ich zatvorím. Vychádzali akoby spod koreňov obrovského stromu. Berry pomaly vyskočila nad dvere a tie sa s hlukom zavreli. Potom sa akoby odnikadiaľ zosunula spŕška skál, a malé dvere úplne zasypali. Pozrela som na tú malú chlpatú potvoru, ktorá mi už niekoľko rokov robila spoločnosť, a dožadovala som sa vysvetlenia.
No jediné, čo som dostala, bolo opätovanie môjho pohľadu jej veľkými zvláštnymi očami. Povzdychla som si a nastavila ku nej ruky. Očakávajúc tento úkon mi skočila do náručia a položila svoju drobnú hlávku na moju hruď.
Rozhliadla som sa okolo seba. Bola som si stopercentne istá, že jaskynnými tunelmi idem stále nižšie a nižšie. Nedokázala som pochopiť, ako som sa mohla z ničoho nič vynoriť na povrchu zeme bez toho, aby som predtým absolvovala aspoň pol kilometrový úsek plný stúpajúcich schodov.
Blueberry sa zamrvila a zoskočila. Predierala sa vysokou trávou, a mne neostávalo nič iné, ako moju neposednú mačku nasledovať. Vyšla na hladký dláždený chodník. Na lúku možno príliš hladký, pôsobil maximálne nezvyčajne. No Berry to netrápilo, a lenivým krokom sa vybrala priamo po ňom.
Pár krát som sa rozhliadla okolo seba. Šok a strach s prenasledovateľov celkom nepominul, no začal znateľne ustupovať, a konečne som si mohla aspoň trochu vydýchnuť bez toho, aby som sa bála, že to začujú, spútajú ma a odvlečú späť.
Išli sme niekoľko minút, možno pol hodinu, keď sa v diaľke začali črtať strechy malých špicatých domčekov. V diaľke za nimi som rozoznala kopec s impozantným zámkom, alebo hradom. Bola som zatiaľ príliš ďaleko na to, aby som to vedela určiť s presnosťou.
Hlavou mi začali prebleskovať výhovorky, ktoré by som poprípade mohla použiť, keby sa ma niekto náhodou pýtal, odkiaľ som, a čo tu hľadám. Nezdalo sa totiž, že by do osady, ako som v hlave nazvala tú skupinku domčekov, viedla iná príjazdová cesta ako tá hladká, po ktorej som práve kráčala. Nikde som nevidela asfaltovú cestu, jediné auto, ani nič podobné. Chýbali mi aj všadeprítomné mobilné veže a satelity, ktoré boli pravidelne rozostavené všade, aj v najhustejších lesoch, možno s výnimkou Amazónskeho dažďového pralesa.
Tu však nebolo nič, čo by to aspoň vzdialene pripomínalo. Kútikom oka som zahliadla akési domčeky na stromoch, ktoré z diaľky ohraničovali lúku po ktorej sme šli. Pripomínali mi niečo ako detské domčeky na stromoch, ktoré v Amerike boli na mnohých pozemkoch kde bývali rodiny s deťmi.
Tieto však boli väčšie, impozantnejšie, a aj z diaľky som videla, že sú prepracované s dokonalou precíznosťou.
Akonáhle som prekročila pomyselnú hranicu, akýsi vstup do osady, z niekoľkých domov vykukli zvedavé hlavy a nasmerovali pohľad na mňa. Cítila som sa ako v nejakej reality šou, a nohy sa mi roztriasli. Ak ma niekto spozná, a udá ma, určite si po mňa prídu. Nemala som tu ísť, mala som sa vyhýbať pozornosti.
Blueberry tento krát výnimočne nezaregistrovala moje citové rozpoloženie. Alebo ho jednoducho ignorovala. Za sebou som začula rýchle našľapovanie veľkých nôh. Sekundu na to, než som sa stihla otočiť, niečo zarevalo, a ja som inštinktívne uskočila a prikrčila sa. Pozerala som na zdroj toho hluku s naširoko roztvorenými očami. To, čo som podľa zvuku identifikovala ako veľké nohy, boli obrovské laby s veľkými ostro vyzerajúcimi pazúrmi patriace takzvanému 'kráľovi zvierat' . Tento však bol možno o niečo väčší ako som si ich predstavovala z prírodovedeckých programov, ktoré som s otcom pozerávala, a na chrbte mal akési kožené popruhy.
To však nebolo to, čo ma vyviedlo z miery. Najviac ma šokoval pohľad na muža. Chlapca. Ktorý mu hrdo sedel na chrbte. Rovné čierne vlasy mu padali do tváre, a prenikavým pohľadom si ma premeriaval. Po chrbte mi prebehla husia koža a mimovoľne som ešte o krok ustúpila. Kútikom oka som registrovala, že ľudia, ktorí si ma z dvier domov prezerali sa stiahli, a teraz som už len v niekoľkých videla oči, vystrašene vykúkajúce spomedzi malej škáry pootvorených dverí.
V hrdle mi vyschlo a čakala som, čo sa bude diať.
Blueberry pomaly, možno rozvážne, podišla ku levovi, a mne sa pred očami prehrala vízia, ako ju to obrovské zviera roztrhne na polovicu. Ani som sa však nepohla, dúfajúc, že to je len zlá predstava. Lev sa sklonil a pozrel na moju fľakatú mačku. Potom zoširoka zívol, a ľahol si do trávy pri ceste. Berry sa mu uvelebila medzi prednými labami a muž, ktorý na ňom doteraz sedel a tváril sa ako zosobnenie boha pomsty z neho ladne zoskočil.
"Prečo nie si v dome? Je prvý deň mesiaca Archeš a pokiaľ som si vedomý, všetkým občanom je v tento deň zakázané vychádzať zo svojich príbytkov!" Muž, či chlapec, mal chladný hlas nepripúšťajúci námietky. No jeho slová mi nedávali význam.
"Počkať." Povedala som potichu a mimovoľne zodvihla obe ruky na na zdôraznenie prosby, aby čakal. "Aký mesiac, a kto komu prikázal, nech nevychádza z domu?" Opýtala som sa a v hlave mi rezonoval názov toho takzvaného mesiaca, ktorý spomenul. Arnešt?Arche? Nezachytila som ako sa vyslovovalo. Muž si ma len premeral a ruky, ktoré si najprv prekrížil na pleciach, spustil pozdĺž pása.

"Odkiaľ si a kto si?!" Zbledla som. Dúfala som, že sa ma to neopýta. Nech už som bola kdekoľvek, moja identita sa nesmela dostať na povrch. Blueberry slabo zamiaukala, a upriamila tak na seba pozornosť. Muž sa ku nej otočil a Berry znovu zamiaukala. Potom sa elegantne zodvihla, prekročila levove laby a postavila sa priamo pred muža. Pomaly hýbala chvostom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 17:55 | Reagovat

Páči sa mi ako opisuješ prostredie, viem si to skvelo predstaviť. Máš bohatú fantáziu. :)
Tá Blueberry je taká zvláštna mačka, asi to nebude obyčajná mačka, aspoň zatiaľ to tak vyzerá. A zaujímalo by ma, čo je to za miesto a za ľudí, celé je to zatiaľ také tajomné a neznáme.
Idem sa vrhnúť na ďalšiu kapitolu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama