Hello Sweetie.

Blueberry

30. srpna 2014 v 16:58 | A-ri |  Blueberry
Niečo čím vypĺňam voľný čas.. Snáď sa bude páčiť ^^"



Berry sa mi jemne obtrela o nohy. Neprítomne som ju pohladila po hlave, a zacítila na sebe pohľad jej zvláštnych očí. Sklopila som pohľad a vykrivila kútiky úst.
Neoblaflo ju to však.
Malá fľakatá mačka bola nezvyčajne vnímavá. Nemohla som ju len tak prekabátiť, alebo presvedčiť, že sa nič nedeje.
Hlavne, keď sa niečo dialo.
Ona to vedela.
Zviezla som sa na podlahu a nechala ju, nech mi vylezie na kolená. Pomaly, monotónne som ju hladila po hustom kožuchu a neustále som na sebe cítila jej prenikavý pohľad.
Pozrela som von oknom. V malej polorozpadnutej chatke, kde som momentálne sedela, bola len jediná zaprášená stolička, malý a starý písací stôl, a kopa sena, cez ktoré bola prehodená jediná nová vec v tejto miestnosti, a to tmavomodrá flyšová deka. Za oknami práve zúrila búrka, a každú chvíľu hrozilo, že to chatka neprežije, a pochová ma spolu s Blueberry pod spráchnivetými drevenými doskami. Zatiaľ sa však držala statočne.
Dôvod, prečo som sa tu schovávala so svojou mačkou počas jednej z búrok koncom leta bol prostý. Okrem toho, že som nemala chuť byť zmáčaná do poslednej nitky, nemohla som si dovoliť nič luxusnejšie.
Ani sa vrátiť domov.
Ja som už vlastne ani nemala domov. Celý môj život sa zrútil behom pár minút, a jediným priateľom mi ostala malá huňatá mačka s inteligentnými očami.
Niekedy inteligentnými až tak, že to človeka vytáčalo. Ako napríklad teraz.
No nemohla som si dovoliť na ňu vybafnúť. Nemohla som si dovoliť ani pípnuť zo strachu, že by ma niekto začul, a objavil moju skrýšu.
Niekto zvonku, niekto, kto momentálne mohol byť len niekoľko centimetrov odo mňa, a prehľadáva les, kde jediným zvukom je padajúci dážď.
Slabo zamiaukala, a ja som stŕpla. Hlavne buď prosímťa ticho maličká. Prosila som ju pohľadom, a ona očividne pochopila, pretože keď otvorila ústa druhý krát, nevydala ani hlásku, len zívla a položila mi hlavu na ruku. Pocítila som jemnú bolesť, ktorá mi z chrbta vystreľovala do krku a o chvíľku na to prišla únava. Zívla som, a potichu, s mačkou na rukách som sa presunula ku kope sena s dekou. Nič iné som tu aj tak momentálne nemohla robiť, tak som si ľahla, a pozorovala strop s pavučinami. Odolávala som nutkaniu zapišťať, keď sa jeden mimoriadne nechutne vyzerajúci pavúk vybral na dobrodružnú cestu po mojej deke, no nemohla som si dovoliť ani najmenšie pípnutie. Bola som na to priveľmi vystrašená.
Prižmúrila som oči a nechala vedomie na chvíľu vypnúť.
Precitla som, keď mi na krk padla kvapka vody.
A ďalšia. A za ňou ďalšia.
Otvorila som oči a obzrela sa. Stará strecha asi nevydržala nápor vody, a začala pomaly pretekať. Z viacerých miest padala na zem voda. Zosunula som sa na zem a stiahla zo sebou deku. Továrenský pretrhané rifle bol síce obľúbený kúsok môjho šatníka, no v letno-jesennej búrke, keď sa ochladilo, neposkytovali dostatočné teplo. Hlavne ak som nebola vo svojej izbe s podlahovým vykurovaním ale v chatrči, kde miestami nebola ani tá podlaha. Berry niekam odliezla a ja som len znudene pozorovala interiér môjho momentálneho príbytku. Bolo mi jasné, že tu nebudem môcť ostať priveľmi dlho, hlavne ak som nemala žiadne zásoby jedla ani pitia, a môj jediný kus batožiny bola tá tmavomodrá deka.
Zoširoka som zívla a natiahla sa, keď moje rozjímanie prerušili tiché zvuky vonku. Napla som uši a počúvala, či sa mi podarí rozoznať zdroj zvuku.
Boli to ľudské hlasy. Slová som nerozoznala, no na môj vkus bolí príliš blízko. Stŕpla som a modlila sa, aby sa im nezachcelo vojsť do chatky. Boli totiž dve možnosti, čo by potom nastalo.
Tá prvá, a omnoho prijateľnejšia, aj keď nepravdepodobnejšia bola, že by to boli nevinní turisti, a ja by som si musela narýchlo vymyslieť výhovorku, čo tu hľadám, s dekou a mačkou.
No a tá druhá bola, žeby ma našli Hľadači. Tých by síce nezaujímali moje treťotriedne výhovorky, prečo tu som, a že som len mala chuť na menší piknik za spoločnosti mačky v hustom lese, kde väčšinu roka nevkročí ľudská noha. Len by na mňa namierili jednu z ich špeciálnych zbraní a odvliekli by ma tam, odkiaľ sa mi s božou pomocou podarilo pred niekoľkými hodinami utiecť.
"Blueberry." Šepla som do ticha, no moja mačka nedala nijak najavo, žeby to počula. Porozhliadla som sa, a pomyslela si, že sa možno vydala niekam von, uloviť si niečo pod zub. Aj môj žalúdok sa začínal zdráhavo ozývať a dožadovať dávky jedla, no v mojej momentálnej situácii som si musela vystačiť so vzduchom.
Ďalšie zvuky.
Vyskočila som na nohy a rýchlym pohybom zložila deku. Presunula som sa ku poklopu v podlahe, ktorý odhaľoval nie veľmi dôveryhodne vyzerajúce schody vedúce pod zem.
Kroky sa približovali.
Zakvačila som sa rukami do zhrdzavenej kľučky na poklope a potiahla. S odporným zvukom sa odsunul a ja som zaťala zuby.
Toto bolo príliš hlasné. Zdola som začula tiché miaukanie Berry a rýchlo som po schodoch zliezla. S vypätím všetkých síl, snažiac sa byť čo najtichšie som poklop znovu zasunula a rozhliadla sa okolo seba. Jediný zdroj svetla boli škáry v poklope nado mnou, vďaka čomu som zistila, že som v akejsi nízkej chodbe.
Niekto nado mnou otvoril dvere, a do chatky vošlo niekoľko ľudí. Tiché hlasy prezrádzali, že sú to tí, ktorých som sa obávala asi najviac.
"Nie je tu?" Pošepol jeden, možno stál vo dverách. Vzápätí mu odpovedal hlas oveľa bližšie pri mne a pocítila som, ako mi na čele vyvreli kvapôčky potu. Muž stál priamo na poklope.
"Nie, nikde ju nevidím." Ďalšie kroky, pri ktorých mi na hlavu spadla spŕška hliny z podlahy. Ruka mi vystrelila k nosu a snažila som sa potlačiť kýchnutie. Berry sa mi obtrela o nohy a slabo zasyčala. Jedna medzera prepúšťala svetlo priamo na ňu a ja som uvidela, ako na mňa hľadí.
Mám ísť za tebou? Pomyslela som si a pozrela na ňu. Ona len sklopila pohľad a zmizla v tme. O niečo ďalej som v úplnej ničote uvidela jej svietiace oči. Muži nado mnou prehľadávali malú izbu a priľahlý kuchynský kútik. Začula som škrabot pazúrov na dlážke.
Majú tu aj psa.
Čo najrýchlejšie, no neistým krokom som vykročila do ničoty a potlačila zhíknutie, keď som neobjavila očakávanú zem pod nohami, ale šliapla som niekoľko centimetrov nižšie.
Pes nado mnou zaštekal a zakňučal na druhom konci miestnosti, tam, kde som ešte pred piatimi minútami ležala.
"Takže tu bola. Nemôže byť ďaleko. Prehľadajte so skupinou okolie!" Prikázal hlas, a druhý, od dverí prijal rozkaz. Urobila som ďalší krok do ničoty, tento krát som sa však nikam neprepadla, čo ma posmelilo k ďalšiemu. Začula som tiché čľupnutie a cez podrážku tenisiek mi začala presakovať voda. Stŕpla som. Kde to som? A kam to vedie? Myšlienky sa mi v hlave rozvírili. Sledovala som pohľadom Berryne svietiace oči.
Kútikom mysle som počúvala mužov nado mnou. Pes behal po miestnosti a nahlas funel. Škrabal na podlahe raz v jednom kúte raz v druhom.
Dúfam, že ma neodhalí. Modlila som sa a kráčala ďalej po asi päť centimetrovej vrstve vody. Ako náhle som bola k Berry bližšie, otočila sa, pobehla pár metrov a znovu sa otočila ku mne. V diaľke som zbadala slabý zdroj svetla a za sebou som začula zvuk, pri ktorom mi zamrzla krv v žilách. Nečakajúc, kým poklop celkom odsunú, rozbehla som sa cez tmu za svietiacimi očami mojej mačky.
Tá pochopila, a rozbehla sa tiež. Zdroj svetla v tuneli bol strop, ktorý sa začal rozpadať a odhalil, že už nie som pod chatkou, ale že tunel vedie cez les. Postupne sa však začal zužovať a strop bol každou chvíľou nižšie. Rýchlym krokom som šla ďalej, keď som za sebou začula psí štekot.
Takže je už v tuneli.
Urobila som unáhlený pohyb a narazila hlavou do stropu. Zviezla som sa na všetky štyry a ignorujúc stúpajúcu hladinu vody v tuneli a klesajúci strop som pokračovala ďalej po štvornožky.
Všetko bolo lepšie ako byť dolapená tými ľuďmi.
Pes sa však približoval omnoho rýchlejšie ako napredovala ona. Chodba sa odrazu stočila prudko doprava a začala smerovať nadol. Rukami som tápala v temnote a napredovala čím ďalej, tým viac náhlivejšie. Pri ďalšej zákrute som skríkla a zakopla. Zvalila som sa do vody a začula, ako muži za mnou kričia. Obzrela som sa za seba a oslepili ma kužele svetla z ich bateriek. Plazila som sa ďalej a nahmatala som ničotu. Chodba sa začala prudko zvažovať, čo ma prinútilo zastať. Kľačala som na okraji nejakej priepasti, a mužov a mňa delilo už len niekoľko posledných metrov.

Cítila som, ako mu studený pot steká po čele, a zaváhala som. Nemala som poňatia, kam ten tunel vedie. Tiché miauknutie mojej mačky ma však trošku upokojilo. Ak to prežila ona, snáď to prežijem aj ja. Posunula som sa ešte kúsok, a prepadla som do ničoty. Posúvajúc sa po bahennej zemi hlavou dopredu prudko nadol. Zem spod mňa však zmizla a ja som začala padať.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Z Z | E-mail | Web | 30. srpna 2014 v 17:12 | Reagovat

moc hezké!

koukni ke mě na blog :)
styleandmacarons.blogspot.com

2 A-ri A-ri | E-mail | Web | 30. srpna 2014 v 17:28 | Reagovat

[1]: Děkuju :)
Jistě se podívám:)

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. července 2016 v 17:31 | Reagovat

Je to zaujímavé. :-) Aj keď je to drsné, že sa musí skrývať a presúvať z miesta na miesto, aby ju nenašli a teraz to bolo o chlp. A tá posledná časť, kde sa rozhodla, že keď to prežila mačka, prežije to aj ona, tak mi to pripomenulo môj sen, v ktorom som padala. O.o Bol to zvláštny pocit a podobný som mala aj pri čítaní posledného odseku, sranda. :) Inak veľmi pekne napísané, som zvedavá, kam dopadne a či sa jej náhodou niečo nestane. Prečítam si ďalšiu kapitolu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama